Martina Merková

Víťazstvo alebo cesta je cieľ 30.3.2013

Štartovný výstrel, vybiehaš. Hneď nato prudko stúpne adrenalín, o niečo viac ešte tesne pred finišom, potom je už len cieľ, a možno aj víťazstvo. Zhrnuté do novinárskej vety a laickej predstavy „proste bežíš a vyhráš“. Ľudské šťastie, úspech, spokojnosť či ako to už nazvať si však vyžaduje viac.

Krátky pretek, výsledný čas podľa výkonnosti, počasia a ďalších nemenej dôležitých faktorov, napríklad chuť rýchlo bežať a vyhrať. U mňa len za určitých či neurčitých – často o náhodu sa opierajúcich okolností. K životu vedia prebrať rôzne impulzy. Prispôsobujem sa tempu súperiek, je to prekvapujúco vlažné. O niečo pomalšie ako to často po štarte býva s mladými babami, oni to však dnes bežia s ležérnejšou rozcvičkou, ako tréning.

Nie je to o tom na čo máš nabehané, nohy zvládnu všetko, čo povie hlava. Reči o pripravenom tempe, lebo „veď sme to trénovali“, nemajú zmysel. Nenastavíš hlavu, 4–minútové tempo je neúnosné; pripravíš sa a fičíš po 3:00“ s pocitom že môžeš kedykoľvek zrýchliť...

Som „nastavená“ dobre, krok je ľahký. Na dlhej rovine trochu zrýchľujeme, ale stále je to prijateľné, nohy sú nervózne, že vôbec nejdú naplno. Bývajú aj stavy maximálnej únavy 20 metrov po štarte, toť nedávno na MMM v Košiciach (a tráp sa potom ešte hodku a pol). Prvé stúpanie, váham či ísť dopredu pred všetky súperky, ale chodník je úzky. Sme na kopci, dlhé klesanie, opäť sa pokúšam ísť na čelo, no kočky predo mnou zrýchlia, stíham tak akurát, s odstupom pár metrov.

Trať vedie odbočkou, bežkyne vo vedení omylom pokračujú rovno, a keďže nie som bezcharakterná sviňa, nadbiehame si všetky, pretek bude teda o pár stoviek metrov dlhší. Vydržím úsek naviac a toto tempo s nimi? Pre koho bude dlhšia trať výhodou? Posledná zákruta, do cieľa 500 metrov, súperkám pozerám na chrbát. Lenže s dostatkom energie bojovať o víťazstvo. Na veľmi krátky moment si trochu egoisticky vychutnávam naháňačku mačky s myšou, v pozícii dravca.

Hlava pracuje na stratégii. Hra na mŕtveho chrobáka skončila, ak chcem vyhrať, treba ísť dopredu. Ale kedy?? Dlhý finiš, zrýchlenie až na úplný záver alebo milión (zopár) možností medzi tým. Kedy je ten vhodný okamih, aká vzdialenosť je na finiš tá správna? Čo asi urobia baby, ako zvládnu kopec, ako natiahnu krok v klesaní... rýchlo analyzovať, vyhodnotiť a patrične reagovať.

Rozhodnú čisto praktické veci – križovatka. Súperky budú venovať pozornosť možným autám a výškovému rozdielu medzi chodníkom a cestou, nie mne. Potrebujem využiť každú stotinu ich opozdenej reakcie, sú mladé, nohy majú nebezpečne rýchle, môj finiš začína presne na úrovni križovatky. Prvý krok stratégie vyšiel, mám náskok. Druhá fáza, udržať prvenstvo. Ich hlasnejší dych a kroky prezrádzajú ako zrýchlili, idú po mne. Vydrž, ešte chvíľu, pár desiatok sekúnd, metrov, mlák na ceste. Áno, dych aj kroky počujem menej, náskok a pravdepodobnosť víťazstva sa zvyšuje, ale stále to nie je isté...

S rizikom, bez záruky na úspech, zabojovať oň. Možno trochu krvilačné, ale to je v nás všetkých. Ten proces rozhodovania, moment zrýchlenia, nekonečné napätie, vtedy prúdi krv. S cieľom prichádza už nudná fáza záverečného uvoľnenia. Nejde o víťazstvo, cesta k nemu je pre mňa cieľ :) Ja viem, otrepané, ale keď si túto informáciu uvedomíš ešte počas preteku, je to tvoja výhra. S každou cestou prichádza nová šanca na úspech. A ako som kdesi čítala, ak ju nevyužiješ, šanca sa nestráca, len ju využije niekto iný. Život mi dáva ďalšiu šancu. Je nádej, že to bude dobré, lepšie. Za obrazovú podobu mojej nádeje a jej neustálu aktualizáciu ďakujem dobrému priateľovi.

Tatry a parmazán 13.-18. 1. 2013

Sústredko začína Robko už piatok. S tajomnou neznámou sa míňame v nedeľu večer, na Technických ostáva len rozvoňaná izba, romantická sviečka a iskra v Robkových očiach :) Máme jednu izbu napriek tomu, že nás je viac ako v decembri a vtedy sme mali izby dve... Behať nejdeme, hladní konzumujeme Peťkove chutné rezne. Dnešnú fázu všetci zvládli ešte doma alebo napríklad ja na Skalke, aj Filipka som na chvíľu kukla a pofotila. Peťko ochotne cestuje cez Rajec a nakladá ma do auta, zvítam sa aj s krotkým Romankom a novou Simonkou. Simonka je bohovská. Každým dňom lepšia – varí, upratuje, nakupuje, chváli, hladká Romanka, usmieva sa, učí sa krutému humoru, reaguje, sundáva nás... Konštatujeme: Roman, ty máš frajerku, pekná je, máš vkus, ona už menej... Žartujeme, sekne im to. Roman je tiež na Plese nový, bude behať, treba mu schudnúť (ako všetkým), ale on sa trápiť vie.

Simonka je už v aute hladná. Pýta niečo od Romana, ten nedá a ja si vravím, však vydrží na Pleso. Vydržala. Ale potom sa do polnoci nezastavila: rezeň, rožok, bábovka, jablko, bábovka, rožok, ... Postavička chudšia ako ja, nie, nezávidím :) Som bez starosti z obzerania si Simonky, chlapci nápis Terranova na tielku študovali so záujmom celý týždeň.

Z príchodu padne Robkova domáca, ockova slivka, načne sa Romanova jablkovica, Simonkin likér. Rovnováha existuje, čo sme nevypili v decembri, to sa predsa musí niekedy vstrebať. Na vedľajšej izbe sa objavujú nové tváre - bežeckí mlaďasi z Čiech, naši borci ich pozývajú na uvítací prípitok, odozva žiadna. Ide pozvať Simonka, chalani do minúty nastúpia. Vedúci je Carlos, chodec, inak z Prahy. S prízvukom, ten by som dokázala počúvať hodiny :) Peťko po našej hymne „já jsem gay“ púšťa Francúzku a my sa začíname namotávať. Simonka hľadá miesto v mrazničke, že na mäso... kde my teraz dáme fľaše...

Heslo dňa: Nehádž čerta na stenu.

Pondelok

Ráno kávička v kravičkovom hrnčeku (na Technických je nový kuchynský riad) a začíname makať. Peťko bežeckým spôsobom zoznamuje Romana s Plesom. Roman sa po 10 minútach stráca. Robko a ja ideme kmitať na bežky, štadión, strelnica, mostíky, slušne upravené, zjazd na strelnicu dávame ľavou zadnou (ani raz zadkom).

Marcelka s Robkom nám z decembra nechali na stole obrus s vianočnou tematikou, ok, je to baliaci papier, ale však sme na Technických. Obed je bohovský: taniere, poháre, príbory, sviečky... a jedlo. Všetko nachystané, Simonka kľudne sedí a čaká na nás. Vítame luxus s obedom a prajeme si, aby vydržal celý týždeň. Nezvyčajná hrozná únava, poobede spím dlhšie, než sa na sústredenie patrí, druhý tréning vynechávam. Robko ochotne požičia teplomer a ďalej opravuje siedmykrát roztrhnutú šnúrku na ruksaku s lyžiarkami.

Chorobu podvedome cítim, vedome vidím 37,3°C a odchádzam hľadať paralen. Všetkými na sústredení schválený doktor síce radí ešte si lieky nedávať, ale to už som desať minút po užití. Večer už teplotu nemám, naozaj to asi bola len svalová horúčka, mažem bežky na zajtra. Bežci PP a RR dali pre dnešok 30-tku.

Zavítame do Lesanky, pivo po 0,83 €, Mrva&Stanko 13,99 €, sme stále na Plese? Chlapci si dajú pivo, baby čaj s rumom. Kolegovia Česi laptop-ujú, môj mobil nemá signál.

Utorok

Bežci vyrážajú na ďalší dlhý tréning, Robko a ja voľne na bežky. Dá sa ísť už aj na trate, ratrak sa o to očividne pokúšal tiež, tesne nad hladinou plesa (ľadom) to ubrzdil... Z busu vystupujú futbalisti z Prešova a snažia sa uveriť trénerovi, že bežkovať je predsa také ľahké. Na 200-metrovom rovinatom úseku štadióna spadli len siedmi. Pýtam sa vedenia, či sem budú chodiť denne, že nie, škoda, bola by sranda, ale aspoň stopy ostanú zjazdné. S Robkom konštatujeme, že ísť na pretekárske trate bude pre nich samovražda, kouči to po prvých 3 metroch bežkovania našťastie pochopia tiež a zabávajú nás len pri plese.

Natočíme 15 km, ideme na obed, Robko štandardne do Lenky, ja na Technické. Znovu nachystaný obed, len Simonka sedí trochu vyplašene, aha, prišiel prezident, tak už sa zoznámili. Upokojujeme Simonku, že si zvykne :) Ku gulášu pridávame na stôl špagety s kečupom, syrík, pivko. Aj keď pokus bol, nespím vôbec nič lebo stále niekto buntoší, vzdávam to so spánkom, aspoň že super kávička čaká na stole.

S Ľubkom idem druhú fázu, keď som sa s ním držala v decembri, hádam ho teraz nepustím. Rozhodnutie hodné majstra... na masaker. Po rozjazdení 3x 5km dlhý okruh, každý rýchlejšie, v poslednom kole v zjazde padám. Sparing brzdí, pýta sa či som ok, ale počujem tiež „zbrzdila si nás o 30 sekúnd“... Som celá, ja aj výstroj. Nadržaným zjazdárom, ktorí si myslia, že my sa na bežkách len tak motáme a obzeráme krásy prírody, pripomínam, že pri zjazde 40 kmh občas padáme a nenosíme prilby. Nemachrujem, len naznačujem, ktorý šport je možné intenzívnejšie precítiť. A to som radená medzi slimákov. Celkovo poobede 22 a za utorok 37 km, z tréningu idem zbitá ako pes, toto sme prehnali. Dúfam, že sa večer aspoň nacápem, aby to tak nebolelo. Bežci nasucho aj dnes dokopy natočia 30-tku. Na vedľajšiu izbu prišla gitara. Ticho závidím.

Heslo dňa: Že to je chalan, som si všimol až keď som končil...

Streda

Ako som ja závislá na tejto káve v Tatrách! PP a RR behajú Popradské alebo Podbanské. Ľubko, Robko a ja dávame bez paličiek 4 kolá okolo plesa, snobov v Kempinskom výklade musí drbnúť od závisti. Po 16 kiláčikoch robíme spoločný obedík, Simonkine varenie dopĺňame tradične špagetami, no dnes aj šalátom. Siesta bez spánku, prichádza Riči a berie nás na tréning autom. Odjazdíme ďalších svižných 16 km vrátane roviniek, za dnešok teda 32 km, Peťko & Roman (ne)vychutnávajú poobedňajšiu desinku, dnes 25 kilákov, za 3 dni 85 km, dávame stávky, či ich zajtra vyrúti.

Vyrážame do Plesnivca, dáme pivko, Peťko po 10 minútach prichádza spokojnejší, dal si jednu vanilkovú (zmrzlinu :) Bojkotujeme Furkotku, hrianky objednávame tu, no, mám pár nápadov na zlepšenie. Hladný bežec zje všetko, padnú aj tieto, ale piť ideme domov. Veľká chyba, miešame. Nevieme nájsť tú správnu obľúbenú skladbu, špekulujeme o texte. Na piaty pokus nachádzame. Francúzsky „Les passants“ v Robkovej interpretácii „parmazán“ už teraz nadobúda historickú hodnotu. Chúďatká Česi odvedľa, celé dni neuveriteľne kmitajú na tréningoch aj v kuchyni, no túto noc sa veľmi nevyspia. Predsa, tlačiť do hlavy stále dookola Parmazán :) Ráno bude ťažké, došli zásoby...

Štvrtok

Keď sa ráno došuchtám do kuchyne, na stole je všetko potrebné: chlieb, biele gaštany a hruška. Pri raňajkách pochopím, že Simonka je malý zázrak, prvá ráno vstala a šla nakúpiť. Bude s nami chodiť stále? Snáď.

Roman a Simonka turistikujú na Popradské, člena bežeckého tandemu RR nahrádza MM, vybiehame na Skok. Dosť snehu, dosť málo ľuďmi prejdené, druhá polovica zafúkaná, posledný kilák sa brodíme, ale sme Skoku na dohľad. Inverzia ponúka čisto modrú oblohu a zelený ľadopád. Už cestou tam máme tenisky, ponožky a nohy mokré na totál, pokúšam sa modliť, aby to nespôsobilo chorobu. Neviem sa modliť. Neochoreli sme, vďakabohu. Prejav fyzickej únavy zaostáva za vytvorenými endorfínmi, strašne ma baví zabárať sa do polmetrového snehu, každým krokom.

Robko poobede odchádza, zajtra ide do práce, dnes budeme musieť vydržať (piť) bez neho. S Ľubkom máme v pláne kvalitný tréning, rozjazdíme, aj na štart sa postavím, vyrážame. Kým Ľubko seriózne premieňa ťažký plán na realitu, ja na grcáku kapitulujem, dnes to nepôjde. Do kopca nevládzem, v zjazde je hmla, rovinu rozdupalo stádo maďarských zápasníkov, keď napriek upozorneniam prešľapali celý okruh... Keď niekomu poviem, že tam nemôže behať, lebo je na lyžiarskej trati a on tam naschvál ide so svojim stádom a zničí celú stopu, môžem ho oslovovať hovado? Aj oficiálne?

Večer ideme na jedno do Lesanky, pitváme uveriteľné životné story. Kto je zodpovedný, kto viac vinný, dá sa byť lepší? Máme odvahu ísť ďalej? Má zmysel skúšať iné, s tušením, že to iné nebude? S rizikom, že to bude horšie? Aké chladné mlčanie, aká absurdná hádka môže byť súčasťou našich životov a kedy to bolí najviac? Prečo nás niekedy nebaví žiť? Aká silná je láska? Definuj lásku...

Heslo dňa: Pravý priateľ sa nikdy nepýta - prečo, načo? Proste ide, kúpi, prinesie, otvorí a naleje...

Piatok

Ideme záverečný tréning, s Ľubkom sa už ani nepostavím na štart... únava, tepy nestúpajú, treba to tu zakončiť s úctou a akou-takou radosťou, povozím sa voľných 20 km. Navyše, znovu prišli pozrieť prešovskí futbalisti :) už im to ide lepšie... nejde, robím si srandu :) Peťko a Roman klušú záverečnú desinku, Simonka varí. Obedík, balenie, nákupy a odchod smer Rajec, idem pozrieť Filipka. Skvelý týždeň za nami, nováčikovia sa ukázali ako veľmi cenní členovia sústrediek, no aj tí stabilní opäť zanechali pozitívnu stopu v mojom srdiečku :-*

Štatistika:

4,5 dňa (1/2 dňa choroba), 8 tréningov: 7x bežky a 1xbeh, 127 km

Tatry a župan 16.-21.12.2012

Skromnejšia partia, vlastne taký hotelový štandard, keď sme na izbe po dvaja. Hotelový štandard na Technických ... nie, nezbláznila som sa.

Plán bol od soboty, no pracovne vycicaná, sobotu som ešte venovala oddychu doma s Marekom, behu pri Hrone a baleniu. V nedeľu – tromi spojmi (super prepojenie stredu a severu Slovenska) už cestujem na Pleso tak, aby som stihla poobedňajšiu fázu. Na stanici ma čaká Robko. Gentlemansky sa ponúka, že zoberie vak. Len chvíľu bojuje, aby ho zdvihol z lavičky a dlho ľutuje ponuku niesť moju batožinu.

Sme ubytovaní na štvorke, RR a MM. Ešte pred týždňom by som povedala že Peltonen team, ale keďže som od Ričiho zobrala Fischery, stotožňujem sa so susedmi, oni so mnou asi menej, majú novšie modely – tie s dierou :) Na dvojke už nie je teta so psom, ale Marcelka s Robkom. Robko je nový, chodec z repre, teraz bežec a medailista z M-SR v maratóne. Na chatke sú alokovaní Ľubko, Ľubka, Damian a Zdenko.

V šoku obzerám vynovené Technické. Pribudlo: chladnička, vymaľované steny, opravené okná, nové skrinky (rušili šatne na plavárni, vyfasovali sme 1, 2, 35 a 42), utierky na riad v počte kus na osobu. Zmizlo: z kúpeľne igelitový záves YTONG (...bude mi chýbať) a pasce na myši. Už to nie je to, čo bývalo. Vybalím, zavesím maskota na posteľ, môže sa ísť behať.

Nedeľa

Prvý tréning. Damian machruje a schádza zjazd od mostíkov na strelnicu. Robko padá, Ľubko dvakrát. Potočili sme, vraciame sa na ubytko, v kuchyni nalievame čaj (rozumej domácu). Tma, ošumelosť, unavení a spotení, ponurá atmosféra, no v spoločenskej miestnosti sa objavuje Robko s úsmevom na tvári, vyvoňaný, v šlapôčkach ... a župane. Tak jednoducho, úprimne, nesnobsky, ale v ŽUPANE! Ešte nikto nikdy si na Technické nedoniesol župan. Tak rozmýšľam, že či vedel do čoho ide :) Ako sme od začiatku tušili a aj zistili, chalanisko skromný, nevadia mu tieto obyčajné pomery, no župan si donesie :)

Večeriame skoro a s nežiaducimi následkami na prázdny žalúdok neskôr. Idem pozdraviť aj chatku, Ľubko s Ľubkou sú parádna dvojka, ako sa k sebe majú! Damian niečo rieši na compe (isto dáva dokopy Anastasia Cesnek Kuzmina team), Ľubka varí punč. A stále sa usmieva. Zdenko tiež (pije a usmieva). Potrebujem k životu harmóniu a ona tu je :) Idem spať s pokojom na duši a hladná.

Pondelok

Väčšia časť Kuzmina tímu na tréning mešká, zato kávu varia výbornú. Odmakáme na strelnici techniku, Damian ma na 3 úsekoch poráža. Obedujem cestoviny s rybkami a paradajkovú polievku. Druhá fáza je parádna, jednak sme na štadióne úplne všetci a jednak chodím 40-sekundové úseky a cítim sa strašne rýchla. Zjazd na strelnicu: Marcelka a Didi zídu, Robko V. padá. Ja nejdem, bojko.

Večer mažeme bežky, však sme nejakí profíci... Nanášam posledné zbytky teplého vosku, ak sa neochladí, budem jazdiť nasucho...

S Robkom večeriame hrianky s cesnakom, hodne, napriek tomu zaspávam v noci hladná. Darmo, z domu som si doniesla neskoro-večerný režim, ťažko sa zvyká na zaspávanie po 3 hodinách bez jedla. Ako to tí bežci robia...

Utorok

Marcelka, Robko a Robko behajú. Na tréning meškám ja, ale Kuzmina tím mi aj tak urobí dobrú kávu. Ľubko berie moje ex-peltoneny, dohodnuté. Testujeme, vytešujem sa z absolútne rýchlych Fischerov... a takmer ich líznem o kameň. Ryha sem, ryha tam, veď ich mám už týždeň... Znovu dáme techniku, znovu ma Didi 3x poráža, potom ešte odkrúžime niečo naviac, aby bolo 20 kiláčikov. Už aj ja schádzam ten zjazd (raz). Paráda, ide to, len pri Kempinski jeden rizikový kameň a pár šašov vo výklade, ale to už končíme.

Poobede dávame voľno a spíme, pôjdeme večer kluskať. A že to bol teda romantický klus! Vianočne vyzdobené Pleso aj pleso, snehuliaci, vločky na lampášoch, biela predvianočná atmoška pri tempe 8:30“. Ako by Paťo Porťas povedal: Keby ste zrýchlili na 8-minút, dostali by ste kŕče, že :)

Heslo dňa: A zapísala si sa?! (Ľubkova otázka na manželku, keď prejavila záujem ísť s ním do Tatier na jarné prázdniny).

Streda

Marcelka s Robkom behajú. Neviem čo, ale veľa. U mňa len jedna fáza, skoro poobede, 21 km. Štvrtý deň, únava. Tak nejak zo všetkého. Robko V. mi chystá bežky, ja to proste nevládzem zoškrabať, som vďačná za pomoc. Posedíme doma, dáme pivko na dobrý spánok, konečne si po jednom dáva aj vedľajší pár :)

Štvrtok

Som oddýchnutá, schudnutá, naviac vykuklo slnko, vyzerá to na dobrý tréning. Začína komplet Kuzmina tím, no Didi po 15 minútach odchádza, choroba neváha. S Ľubkom to teda rozbiehame, 7x1,5km dlhý okruh, prvé dva sa ledva držím, ďalšie dva ožívam, piaty a šiesty už idem dopredu. Dávame rýchly, 45–minútový tempáč.

Poobede sa koná naháňačka s Ľubkom, on má odvahu, ja rozum a nechodím ten strašný zjazd na strelnicu. Pri obchádzke teda vždy stratím a s jazykom po kolená to potom musím dobiehať, čo zvládam vždy ltt na konci každého kola. Cestou z tréningu nakupujeme dobroty v malom obchodíku a moji sparingovia sa bavia na chalanovi, ktorý si dlhú chvíľu v rade kráti obzeraním môjho zadku, čo by sa všetci nepotešili :)

Piatok

Prvá fáza zaspatá, odmietam Ľubkovu spoluprácu na tréningu aj odchod zo štadióna. Pekne je, vyhrievam sa na slnku, obzerám repre a koučov na štadióne, nasadenie im nechýba, aspoň niekomu. Z tréningu odchádzam smutná, chcem ísť domov. Aj keď ubytko mám až do zajtra, s Ľubkom dohodujem, že ma dole zoberie už dnes. Na obed sa nám nálada zlepší, Damian dostáva pozvánku na reprezentačné biatlonové sústredenie do Osrblia. Náš tím má prvé úspechy :) Druhá fáza je rýchla, fartleková, oplatilo sa ísť ešte raz na sneh.

Robko so Zdenkom odchádzajú, Didi dofrčí a oznamuje, že my o chvíľu tiež. Dosahujem osobný rekord v balení, 9 minút. Posledný bus z RK sme nestihli. Prečo by mal ísť dole po 18-tej ešte nejaký spoj... Drahý teda ochotne prichádza po mňa, ešte chvíľu posedíme s reprezentantom Damianom pri cesnačke a rozliatom čaji. Sústredenie končím s obdivom a štipkou závisti Marcelke, Robkovi a ich Vianociam v Tatrách :-*

Štatistika:

6 dní, 10 tréningov: 9x bežky a 1xbeh, 136 km, ani jedna celá nedopitá fľaša

Tatry s masážou 8.-15. 01. 2011

Presne rok to trvalo, kým som sa dostala znovu do Tatier, až na tretí pokus. Vynechala som letné sústredko na technických, jesenné na ŠKP, konečne v januári som už nezaváhala.

Sobota

Začíname 2-hodinovým čakaním na Ružomberskej vlakovej stanici – na odvoz. Peťko P. má síce ubezpečoval, že príde o pol8, no dočkala som sa 20,55, však čožeby nie, sama, potme, v zime, ešte to tak aby som hodku a pol nerváčila (vôbec nezvyknem :) Chalani prichádzajú vysmiati, zvítavam sa aj s oddielovými kolegami Ľubkom R. a Milanom R. Ľubko bude behať, medaila z vlaňajších M-SR v maratóne nás teší, sme na neho hrdí. On však spokojný s výkonom nie je, rád by 2:29´:59“. Miňo rád chodí. Rýchlo. 20 km je jeho disciplína, osobné rekordy zatiaľ netušíme, doštudujeme.

Úspešne docestujeme až na Štrbské Pleso, cesta hrozná, s hmlou a dažďom, ale Peťko je dobrý jazdec, bez strachu sedím vpredu, chlapci vzadu spia. Príchod na Pleso po večierke, Miňa, ktorý cestoval zo ZV skôr, sme vytiahli z postele, za obeť padla prvá fľaša jablkovice. Bežecký Miňo obsadil moju posteľ, ja som obsadila Robkovu, chodecký Milan prezidentovu, krásne podelené a popletené. Marcelka K. je tiež prítomná, spoločensky naladená :) Spánok prichádza o 01:40.

Nedeľa

Raňajky, bábovka a fajná kávička. Keď my vyrážame na tréning, Marcelka sa vracia zo Soliska. Koláčikový Ľubko a Peťko začínajú pozvoľna, 10km, „zľadovatelé chodníky sú o ničom“. Miňo odchodí 22km a pochvaľuje si záverečný kopec. Ja s druhým Miňom sme začali točiť na zľadovatelom štadióne, nikde inde sa na bežkách nedá. Pretekárske trate sú bez snehu a teplota nie je dosť nízka, aby som sa odvážila na plochu plesa. Ihrisko s dĺžkou 250m hrozne kĺže, čapcem ako šašo, ale zatiaľ mám trpezlivosť. Dávam 50´. Na obed všetci svorne papáme ockovu fantastickú kapustnicu, teda okrem čiastočného vegetariána Ľubka. Poobede sa vyberieme na nákup, chýba víno. Sklamane pozerám na novodobé Štrbské, „vymakané“ apartmány typu Kempinski, Crocus, Borovica, Oliver, Panoráma, všetko takmer prázdne, pre mňa nedosiahnuteľné, neprijateľné. Prichádza Robko R., trošku nechápe dopletené postele, ale zmieri sa aj s iným miestom, a vyráža na bežky. Znáša to podobne ako ja ráno, vlažne.

Dvojica PP a RR prináša smiech, ktorý vydrží do konca sústredka (alkohol len do utorka...). Poobede bežecká skupina v zložení Peťko P., Ľubko koláčik, Miňo chodec a ja vybiehame smer Popradské Pleso. Veľká chyba. Hore ešte ako-tak, naspäť so zvýšeným adrenalínom. Podmienky na beh ešte otrasnejšie ako na bežky, Marcelka dáva 3 fázy... Prvý večer vo Furkotke, tmavé pivo a hrianky s cesnakom, mňam. Marcelka s nami nešla, pokecali sme potom na ubytku. Dostatočne v nálade, prezradila o sebe info na 2 minúty... :)

Pondelok

Prvá bežko-fáza, lepšia ako včera, je teplejšie, ľad na ihrisku povolil. Na štadióne sa zázračne objavujú chalani, s ktorými som točila tréningy už vlani. Vtedy bolo fajn, vtedy to bola plocha plesa a my sme sa naháňali do bezvedomia. Teraz chalani jazdia prudký kopec a zjazd, ktorého sa ja bojím, takže točím iba kolečká na ihrisku a občas im vletím do stopy.

Prichádza Ľubko prezident, konečne nastolí poriadok, dúfam. Nie, má nás v paži, ide spať na vedľajšiu izbu. Marcelka po prvej fáze zorganizuje hromadnú masáž, väčšine sa polepšilo (podaktorým už nepomôže vôbec nič :) Na obed odchádza do Blavy, s prísľubom, že sa ozve a možno ešte vráti. My znovu dusíme kapustnicu. Druhá fáza, tiež bežky, ale poobede je to vždy lepšie. Už sme štyria, milión okruhov, viac ako hodinka, teplo, v pohode domov, žiadne náhlenie, žiadne mrznutie prstov ani bolesť kolien, keď prídeme do tepla.

K večeri dávame Demänovku, prípitok k môjmu obhájenému PhD., ako som chlapcom už pred dvomi mesiacmi sľúbila. Dočkali sme sa, vypisujem venovania do autoreferátu, najviac študovaného Ľubkom prezidentom. Konečne niekto ocenil moju intelektuálnu drinu... No dobre, Peťko tiež :) Furkotka, tentokrát bez hrianok, nemôžeme toľko priberať. Jedno-dve pivká a späť na ubytko, Riško je už tu. Sme kompletní? To sotva... Janka poslala koláčiky, výborné (iné ako nosí Ľubko). Aj marhuľovica z Heliosu chutí, znovu ideme spať až po polnoci.

Utorok

Prvá bežko-fáza v najsilnejšej zostave – Ľubko, Milan, Robko, Riško a ja točíme na štadióne. Pred tréningom Miňo rieši namazané bežky, je mu ľúto zoškrabať hrubú vrstvu vosku... Riči s kľudom Angličana reaguje, že tak si to tam nechaj... a tak si tu žijeme.

Pokúšame bežky a fotočky aj s Ľubkom Kollárom. Nasnežilo. Ťažká diskusia o tom, že koľko. Chalani analyzujú sneh a ukazujú, že 4 cm nového snehu. Nežné pohlavie sklamane konštatuje: a on vtedy vravel, že to je 16...

Na obed prekvapujúco cestoviny s rybičkami, cesnakom a cibuľou. Zaspávame pred druhou fázou, Peťko dohoduje poobedňajší tréning, v pláne vybehnúť presne o tretej. Ľubko nezaváha, „zobuďte ma o päť tri“. Profesionáli :)

Večer sa od Ľubka prezidenta dozvedáme, že Šeherezáda vyliečila syna.

Streda

Heslo dňa: Čím skôr skončíš tréning, tým skôr začneš chľastať.

Únava prichádza a prejavuje sa na mojej bledej tvári, Morticia z Addams Family šuviks, takže dredavý Ľubko alias bratranec Ett už nie je sám.

Štvrtok

Nový sneh tupý ako bagandža, ale nevzdávam to, trénujem ako ďas. Žiadne pauzy, fotky, zážitky, len cestovinový obed a kus spánku. Poobede opäť bežky, Maťka sa preberá a dáva 30 kusov roviniek. Konečne dobrý tréning. Večer vo Furkotke zrobíme fotočky na vláčiku. Nie, nič sme si nešľahli.

Piatok

Veta dňa: Teraz už prijímajú aj normálnych policajtov, nie takých debilov ako kedysi...

Ďakujeme členom Športového Klubu Polície, že nás pozývajú na svoje sústredká. My im za odmenu budeme brnkať na nervy.

Sobota

Odchod, odvoz. Marcelka sa už nevrátila. Ospravedlňujem sa za veľmi stručné posledné dni, čo nenapíšeš hneď, to ti neskôr nenasneží. Snáď fotočky povedia viac. Foto: Tatry január 2011

Tak trochu o tepe a viac o športových hodinkách 15.02.2012

Neviem čím a kedy som si zaslúžila, no začalo to milým mailom a lákavou ponukou, či neotestujem športové hodinky. Nechsapáči, vyberte si :) Tak som vybrala, Suunto-t1-Grey-Pattern.

Rozbaľujem, unisex watchky pozitívne prekvapujú hneď, sú pekné! Športové hodinky predsa nikdy nie sú pekné. Trendový tvar, farba, ľahkosť, žeby na tréning aj do práce? Ja chápem že veľa vecí môže vyzerať dobre, len to nie je dôležité, keď sú vlastnosti o ničom. Ale tento zaujímavý dizajn je v tomto prípade aj účelový, s tým som sa teda ešte nestretla. Hodinky určené hlavne na tréning, meranie času, tepu, kalórií a zjedenej čokolády, majú v sebe eleganciu, vďaka ktorej ma neznačkujú a nepíšu mi na čelo „športujem, nenosím sukne ani opätky“. Veľmi dobre zvládnutá kombinácia elegantného dizajnu a športových funkcií.

Návody zo zásady nečítam, však ak sú hodinky dobré, majú mať logické ovládanie. Funkcie testujem hneď, zvedavosť nepustí. Základné nastavenia rýchlo, osobné údaje mojou vinou s miernym zaváhaním, ťažko priznať koľko mám práve teraz kíl, nakoniec píšem priemernú hodnotu 60kg ako motiváciu, že kvôli tomuto určite schudnem. Tepové hranice (v bodoch) a zóny (v percentách) sa dajú krásne nastaviť, keď poznáte svoju maximálku, údaje teda píšem trochu abstraktne. Ostatné zatiaľ nepotrebujem, budík nastavím až večer, teraz je dôležitý tréning.

Na hrudnom páse mokrím snímače tepu, nastavujem dĺžku. Opäť nejak intuitívne stlačím vhodné tlačítko, merač rýchlo vyhľadá a spustí prenos info. Sediac na gauči moje srdiečko bije 52, začínam sa prechádzať, tep hneď stúpa, sadnem (na wc), zase klesne, meranie tepu je fascinujúca záležitosť... :)

Kontrola posledného bežeckého tréningu: Session 14.2.2012 (na Valentína :) 15,50 hod. Trvanie 58´08,7. Tepová frekvencia priemer 138, max. 154. Tri tepové hranice znamenajú 5 tepových zón, konkrétne dnes 17% behu a tepu pod zónami, 68% v zóne 1, a zvyšných 15% v zóne 2. Mal to byť klus, tak čo tých 15 percent?! Hodinky presne povedia, koľko som šla nad limit. Nabudúce bude treba ísť pomalšie.

Funkcie sú super. Chápem, od športových hodiniek sa to očakáva, lenže tieto vám dôležité info dajú jasne najavo. Nielen zmerať treba, ale aj vidieť, aké sú hodnoty – a toto je chuťovka, ukazovateľ tepu. Nie čísla, ale grafika! Hodinky pripomínajúce ciferník na palubnej doske, kde ručička ukazuje aktuálnu rýchlosť. Keď pridáte plyn, ručička okamžite reaguje. Keď pridám ja a tep stúpa, vypĺňa sa farebný pásik, tak jasne viditeľný, jasne hovoriaci, v ktorom tepovom pásme bežím. Darmo, obrázky sú vždy jednoduchšie ako text alebo čísla. Podobne je na tom ukazovateľ spotreby kalórií, keby to niekoho zaujímalo, mne ide hlavne o tepy.

Tréningový režim dáva presne to čo potrebujem. Jeden displej, tri dôležité údaje – najväčšie číslo je aktuálny tep, pod ním čas úseku, nad celkový čas. Jeden dotyk a vidím priemerný tep za tréning. Zobrazenie aktuálneho tepu často využívam, keď behám úseky. Dĺžku pauzy medzi úsekmi neurčuje čas, ale tep. Vybieham, keď klesne pod určitú hranicu. Doma potom pre zmenu analyzujem priemery a maximálky, obe čísla zvyčajne rastú s počtom úsekov alebo keď ma naháňa pes. Hodinkový režim oživuje namiesto sekundovej ručičky behajúca bodka okolo celého displeja, zlatunké. Nedáme sa znechutiť mojim detinským prístupom, vyzerá to skutočne dobre.

A mám svoj obľúbený e-shop nielen na športové hodinky. Vďaka Jurajovi, milým slovám, ochote, rýchlosti (o tú predsa v behu ide :)

Vzdala som to, vzdali sme to... Srdiečko-Chopok 25.09.2010

Čudný rok. Málo pretekov behám a aj z toho mála ešte vzdávam. Zdravie je však na prvom mieste a moje telo to vie. Podvedome šetrí organizmus, neprepína sily. Srdiečko – Chopok, beh do vrchu 4 km s prevýšením 800m, ktorý som vlani na svoje okrúhle (20) narodeniny vyhrala, som nedobehla.

Tento beh má 3 časti, prvé 1,5 km dlhé stúpanie po Kosodrevinu, potom rovinka, a záverečné 2 km dlhé stúpanie až na Chopok. Vždy začínam preteky pomalšie ako súperky. Ale takmer vždy ich potom dobehnem! Teraz to nešlo. Utiekli mi. Katka Paulínyová, aj ďalšie. Na rovinke bola snaha o zrýchlenie zbytočná. Keď sme začali druhé a záverečné stúpanie a mne ušiel aj Janko Vladár, vzdala som to so slzami v očiach. Je ťažké zmieriť sa s porážkou, no priznať ju pred ostatnými je ešte horšie.

Pred pretekmi si hovorím, že som unavená len trochu, že to treba rozdýchať, že svalovka je zo včerajšieho tréningu. Po pretekoch sama sebe priznávam, že únava, dýchavičnosť, bolesť svalov a celého tela sa jedným slovom volá choroba. Zmeraná zvýšená teplota ako dôkaz prichádza až potom. Vtedy sú už všetci múdri, že načo si tam šla... Ale nikto z bežcov si pred pretekmi nezmeria teplotu, nikto neverí, že ten mizerný pocit je skutočný stav. Aj keď sa mi to nestáva často, teraz som chcela viac ako som mohla reálne dosiahnuť. Bola som plná odhodlania do poslednej chvíle, aj na štarte. Ale keď sme vybehli, telo zrazu vedelo čo je správne, a ďalej ma nepustilo.

Som vďačná za svoje pracovité a výkonné podvedomie. Nedovolilo mi ísť ďalej a bolo to najsprávnejšie riešenie. Len prvé minúty sú hrozné. Hŕba otázok prečo to nejde, naozaj to nejde, už to nikdy nepôjde...? Prehra bolí. O to viac, keď očakávate veľmi pravdepodobné víťazstvo.

Avšak niečo rozhodlo, že v tom neostanem sama. Keď som klusala po vrstevnici a kvôli úzkemu chodníku čakala kým prebehnú všetci bežci, zhora sa ozvalo „Maťa počkaj“. Sánka mi padla, Riči zabalil tiež. Síce z úplne iného dôvodu a pozície ako ja, no záver je rovnaký... Ja som bola zúfalá, on, keďže odstúpil z prvého miesta, zúril. Ja chorá, on zranený. A tak sme pomaly schádzali dole, až kým sa neobjavili naše polovičky Janka a Marek, s otvorenými ústami a výrazom nepochopenia v očiach. Hodnú chvíľu čumeli bez slova, čo je pri tejto ukecanej dvojke zázrak :) A tak sme šli na obed...

Aj napriek nevydareným pretekom posedeli sme pri teplom čajíku a tieto chvíle si cením. Marek Rišovi vysvetlil, ako sa do mobilu sťahuje Shrek, Rišo zase jemu, že Marek musí úplne vážne schudnúť... :)

Bobovka Veľká Rača 19.09.2010

Vytiahla som Mareka a jeho medúzu na ďalšie preteky. Ďaleká cesta na sever Slovenska, chvíľu sme boli aj v Poľsku (prezliekať sa v kríkoch :) Beh na Veľkú Raču, 6,1km, prevýšenie 573m. Spomínam si, že kedysi som tieto preteky nemala rada. Veľký kopec, konkurencia a žiadne víťazstvo. Teraz je kopec síce rovnako veľký, ale s pribúdajúcimi rokmi už viem lepšie zatínať zuby a nechty.

V podstate som vedela, že výkonnosť je slabá a bude treba bojovať. So súperkami a hlavne sama so sebou. Predpokladala som čas o 2 minúty horší ako vlani, no napriek tomu postačujúci na prvenstvo medzi ženami. Mareka som potrebovala dostať keď už nie do cieľa, aspoň do vrchnej stanice lanovky. Paulínyovci pomohli a „požičali“ jedno dieťa, rodičia s deťmi môžu ísť zadara. Čo všetko sa človeku neujde na pretekoch... :)

Vlani som po prvom kilometri bola na čele, teraz som sa na tejto méte snažila obehnúť Anku Balošákovú, kdesi v diaľke boli dve Katky – Drahovská a Paulínyová, a tiež nejaké rázne sa pohybujúce mladé baby. Ďaleko. Vpredu. To s psychikou trošku zamáva. Musela som do toho kopnúť hneď, aj keď s vedomím, že v závere budú sily chýbať. V polovici pretekov sa Marek vytešil s rapkáčom a ja s dobrým pocitom že vediem. Človek časom zabúda na to zlé. Aj ja som za rok zabudla, aký je ten kopec dlhý... dlhá lúka, dlhá zjazdovka, dlhý výsek, dlhé všetko. Keď došli aj posledné sily, stehno už nesmerovalo v peknom uhle hore, žiadny beh ani estetika. Automaticky prehadzujem stuhnuté nohy s úmyslom čo najrýchlejšie sa posúvať.

Prvotná radosť je, keď začnete stretávať bežcov, ktorí sa už vracajú. Viete, že cieľ je na dosah. Pokúsite sa zrýchliť, no keďže efekt vôbec nie je vyššia rýchlosť, iba tvrdšie stehná, okamžite znovu povolíte, kašlete na tempo a čas, len túžobne pozeráte dopredu a hľadáte cieľ. Ja sa tak osemnásty raz obzerám, či ma náhodou nejaká kočka nedobieha. Nie, nedobieha. Prečo by mala, keď je za mnou dve minúty. Prichádza víťazstvo, hurá.

Vydýchnem si, prejdem na poľskú stranu, aby som sa v kríčkoch prezliekla. Čučoriedky sú nejaké horké. Ale aj tak je tu pekne. S Jankou a Ričim sa vraciame späť, stretám Mareka. Že on chce byť tiež až hore, tak idem do cieľa druhýkrát :)

Čaká ma to, z čoho mám na Rači vždy najviac radosti – bobovka. Úžasná, dlhá, rýchla. S Marekom nasadám na spoločný bob, a on si ešte stále myslí, že je to taká slabotina ako na Donovaloch :) Pochopil hneď ako pustil brzdu, hneď potom mu zaľahlo v ušiach od môjho pišťania zo strachu. Perfektné! Rýchlosť, adrenalín, bobovka bez konca. Kvôli tomuto chodím na Veľkú Raču!

V základnej stanici som bola patrične zglbaná, že kde sú koláče a chlast, keď mám už o týždeň narodky. Takže griláž, ktorú som dostala od Kánovcov, putovala na stôl medzi bežcov. S Robkom Rolkom sme dali jedno pivo, pokecali. Na bedni bolo tiež fajn. Nedostala som taký super kožuch ako vlani, ale ani prachy nie sú na zahodenie :) Ďakujem Lacovi Sventekovi za fajn preteky!

Pruské – Vršatec 01.08.2010

Na tento pretek som nikoho z rodiny nevytiahla, a tak som šla do Pruského s Ivanom Paulíkom a, podobne ako vlani, s prevráteným žalúdkom a tomu príbuznými zdravotnými ťažkosťami. Je dosť nepohodlné stráviť 40 minút z hodinovej rozcvičky na záchode. Čierny dres mi vôbec nešiel k zelenej pleti...

Vybehla som opatrne, 9 km, nie je dôvod ponáhľať sa, aj tak nemám nabehané. Polovicu odklušem, potom pridám, od občerstvovačky pôjdem naplno. Telo sa vzchopilo skôr, vďaka ti, takže som sa naozaj pekne rozbehla. Na očakávanej občerstvovačke som sa nenapila, keďže tam žiadna nebola... organizátori, takéto šoky sa bežcom nerobia! Posledné stúpanie bolo ťažké. Ani ziapanie divákov nepomohlo. Hovorila som si, však si to poďte skúsiť, vy, čo ste hore, s nadváhou dospelého tuleňa, vybehnite si to aspoň raz... Negatívne pocity mali svoje príčiny, ale o tých neskôr. Kopec som vybehla, rovinku zafinišovala, spokojne vychutnala víťazstvo. Opäť, po roku.

S Robkom Rolkom klušeme, spolu umývame tenisky v studničke. Zbytočne, cestou späť sme ich znovu zasr..špinili. V cieli ma odchytí Marián Junga, že Maťka poď klusať. Pýtam sa koľko a dostávam krásnu odpoveď: „ To je jedno, potrebujem natočiť dve hodiny.“ Bežci sú zvláštni.

A teraz, celkom úprimne a otvorene, pár negatívnych pocitov:

1/ Dva roky po sebe som na Vršatci vyhrala víkendový pobyt. Ani raz nevyčerpala. Keďže mám Vršatec celkom od ruky a bežne tam nechodím, snažila som sa pobyt využiť teraz, cez preteky. Bez šance. Že som sa mala dohodnúť do konca minulého roka. Čiastočne pripúšťam aj svoju chybu. Tento rok som vyhrala 3. víkendový poukaz. Sponzori, ktorí priamo nedávajú ceny a nie sú ochotní sa neskôr dohodnúť, mi na pretekoch vadia. Ústretovosť ako hrom!

2/ Jeden z organizátorov, ktorý sa aktívne ako funkcionár podieľa na výletoch na ME či MS v behu do vrchu, sa ani slovom nezmienil o dôvodoch, prečo sme napriek úspešnej kvalifikácii na plánovanú Európu nešli. Nehľadám vinníkov, na nápravu je pozde, rada by som len počula pár slov, že to niekoho mrzí, len vidieť snahu.

3/ Nižšie ceny. Chcem si zarobiť aspoň na cestu. Kríza? Možno. A možno niečo konkrétnejšie, ale ošemetné na vysvetľovanie...

Mám rada hlásateľa na týchto pretekoch. Veľmi. Je odborník, vyzná sa, taký sa nenájde hocikde. Pamätám si na predchádzajúci rok, keď moje meno spomínal nielen v súvislosti s víťazstvom, ale tiež ako autor článku v SME uviedol, že: „Za najhodnotnejší nedeľňajší výkon pod Vršatcom možno označiť výkon ženskej víťazky podujatia Martiny Merkovej, ktorá sa mimoriadne kvalitným víťazným časom 43:09 min katapultovala až na piatu priečku ženských historických tabuliek, medzi také legendy slovenského a československého športu, akými bezosporu sú Ľudmila Melicherová (42:56 min) a Alžbeta Havrančíková (44:09 min)...“ Naozaj ma to vtedy povzbudilo. Tento rok sa situácia otočila, ja som bežala oveľa horší čas a od komentátora som si vypočula „Martina má ešte čo robiť, aby tu prekonala traťový rekord Aničky Pichrtovej...“ Veľká pravda. Ale Anička nepracuje. Anička nedokončuje dizertačnú prácu. Napriek všetkému, som vďačná za objektívnu kritiku. Mňa to síce neposúva dopredu, ale ok :)

Často si vravím čuš, si prehnane kritická, citlivá a ješitná, priznaj si chyby a snaž sa zlepšovať. A potom prehovorí druhé ja a šepká, že aj iní sa sekli a majú čo naprávať. Počúvam všetko, poučím sa, pokúsim sa zlepšiť. Chcem prísť na Vršatec znovu, a dokázať si (naozaj hlavne sebe), že mám na viac, zbehnúť lepší čas bližší traťovému rekordu.

Poludňový Grúň a prvý kontakt so zumbou 27.06.2010

Krásny výlet. Smer Terchová a potom ešte trošku do kopcov – z Vrátnej na Poludňový Grúň, 3,5km, prevýšenie 846 metrov. Brat Maťo s vyžehleným Slovakia tričkom, Marek s desiatou a horalkami, ja s pokazeným žalúdkom. Zaparkovali sme Marcelka, chalani plní odhodlania (neskôr šialenstva a nemohúcnosti) vyrazili polhodinu pred oficiálnym štartom pretekov, že kým dobehnem do cieľa, hádam stihnú vystúpať.

Počasie nádherné, beh už menej. Po zjazdovke ako-tak, ja v čele ženského poľa, sama až po chatu pod Grúňom. Odtiaľ s Ričim, ten to zabalil, počkal na mňa a snažil sa ma potiahnuť. Celkom sa mu to darilo, až kým ma nezačala dobiehať lyžiarka Lucka Klimková ktorá využila svoju aktuálnu letnú prípravu a formu, a moju neschopnosť bojovať. Riči sa snažil, brácho a Marek povzbudzovali tiež. A ja som sa snažila im nadávať čo najmenej... V čase, keď už som bola vytočená, zúrivá a neschopná, dosť som to dávala okoliu najavo. Keď ma Lucka asi minútu pred cieľom predbehla, a ja som to vzdala hlavne psychicky, Riči by ma bol najradšej zhodil z kopca... Vedel (tušil) že na to mám, ale ja som si zase raz postavila hlavu. A možno to naozaj fyzicky nešlo...

Maťo a Marek meškali. Ale obiehala som ich až kdesi v závere, proste chýbalo len málo – aby chalani boli v cieli skôr ako ja a ja skôr ako Lucia. Nestalo sa. A tak som hore čakala uzimená, smädná, nahnevaná, zúfalá, so slzami v očiach, rozmýšľajúc, či tentokrát zlyhalo telo alebo hlava, a na koho by som dnes mohla zvaliť svoju prehru. Dala som na seba bráchove tepláky a mikinu a pri fotení patrične podľa nálady vyplazovala jazyk. Inak krásny výhľad zhora, jeden z najkrajších vôbec. Slovensko na dlani. Kopce, hory, skaly, chodníky a ticho. Nič, len nádherná príroda.

Fáza pri chate bola najlepšia, lebo:

1/ Bolo výborné pivo. V skle. Zadara. Aj pre mojich fanúšikov.

2/ Bol výborný guľáš. Zadara. Aj pre mojich fanúšikov.

Chlapci z Púchova mi nejakým zázrakom vyčarili úsmev na tvári, za čo som im veľmi vďačná. Ja sa totiž po takomto výsledku z pretekov nezvyknem usmievať.

Ležiac na tráve s pocitom absolútnej slobody vychutnávame ostré slnko. Prinútila som chalanov, aby si dali dole tričko, trochu sa opália. To nič, že majú najväčšie bruchá na Grúni. A ako tak ležíme, blížia sa k nám také dve mláďatká, tieločko, rifle a žabky na nohách, typické turistky. A jedna sa tak díva na môjho Mareka, kuká mu dlho do očí, pristúpi tesne k nemu a že: „Zumbuješ?“ Kým brácho zadržiaval dych a smiech, ja s Marekom sme s otvorenými ústami civeli na tú mladú a pokúšali sa pochopiť. Po prvé, vtedy sme ešte nevedeli, čo je Zumba. Po druhé, aktuálne ležíme, tak prečo by sme mali robiť niečo iné, napríklad zumbovať. Po tretie, prečo tak dôverne komunikuje s moji priateľom. Brat sa smial mesiac a Marek odvtedy hľadá vhodné skladby na Zumbu.

Chlapi priznali, že asi v dvoch tretinách sadli do trávy, a ďalej ísť nechceli. Asi to bol naozaj ťažký kopec, keď muži priznali rezignáciu. Ale vyšli, bojovníci! No a keďže toho bolo asi málo, po pretekoch sme vybrali inú cestu k autu, že zjazdovku už poznáme, poďme dolinou. Síce sme vyšli na parkovisku, ale auto sme mali na úplne inom, o ďalšie tri kilometre vzdialenom...

Slovensko neštartovalo na ME v behu do vrchu 13.07.2010

Tretí rok po sebe a štvrtýkrát celkovo som sa po úspešnej kvalifikácii a nominácii začala chystať na Majstrovstvá Európy. Behy do vrchu nemajú takú prestíž ako preteky na dráhe alebo maratóny, ale majú svoje čaro. Pre mňa určite, kopce ma naučili trpezlivosti, profesionálnemu prístupu, zodpovednosti. Rovnako mi však umožnili pocítiť, ako chutí malé víťazstvo.

Behanie na Slovensku nie je o profesionálnom športovaní, žiaľ, ani o kvalitných výkonoch a už vôbec nie o prachoch, ako si poniektorí myslia. Účasť či dokonca úspešné umiestnenie na pretekoch je vecou dobrej vôle, vnútornej snahy bojovať a niečo dokázať (pripúšťam, možno tiež vecou prehnaného ega a chuti predvádzať sa, ale to platí pre každý šport). Úspešnej účasti na významných pretekoch predchádza celá rada aktivít, ktoré si vyžadujú systémové opatrenia a podporu. Systém a koncepcia sú však na Slovensku v oblasti atletiky a zvlášť pri vytrvalostných behoch neznámy pojem. Najhoršie je, že absentuje nielen tá finančná, ale aj morálna podpora.

Keď sme si už všetci bežci zvykli, že financovanie celej prípravy - počnúc teniskami a elasťákmi, končiac regeneráciou, zdravotnou starostlivosťou a výživovými doplnkami – ide z vlastného vrecka, nebudem písať do vetra a požadovať preplatenie nejakého sústredenia vo Vysokých Tatrách. Či sa pripravujem doma, alebo v klimatickom prostredí, ktoré mi umožní lepšiu tvorbu červených krviniek, je každému jedno. Podobne je to s vitamínom C, je môj problém, že ho potrebujem viac a musím ho telu dodávať inak ako cez jablká a kyslú kapustu.

Iná vec však je, keď sú oficiálne stanovené preteky a k tomu sa vzťahujúce podmienky, výhody, prísľuby. A je trochu zarážajúce, keď sa vy rozhodnete obetovať čas, peniaze a vlastné sily príprave na sľúbené preteky, že vás kompetentní odignorujú a zahodia vaše premrhané prachy, čas aj výnimočné schopnosti.

Slovensko na ME v behu do vrchu pre rok 2010 v Bulharsku neštartovalo...

...pretože Slovenský atletický zväz ako kompetentná inštitúcia nás tam jednoducho neposlal. Podľa mojich informácií SAZ nebol ochotný/schopný preplatiť cestovné náhrady, dať k dispozícii dopravný prostriedok a človeka, ktorý by odšoféroval 2000 km. Aj napriek tomu, že sme boli prihlásení, aj napriek tomu, že za neúčasť sa platí pokuta.

...a potom sa trápne objavím vo výsledkovej listine na poslednom mieste „DNS“. Neštartovala. Hanba, za ktorú nemôžem.

Snažím sa k bežeckým faktom pristupovať s nadhľadom, nejde predsa o život. Napriek tomu, keď treba, pozerám sa na problémy z rôznych uhlov, hľadám možné príčiny, viem byť nezaujatá. Avšak v tejto veci, nech sa akokoľvek pokúšam všetko hodnotiť objektívne, sa cítim poškodená. Negatívne naladená dosť často rozmýšľam, ako funguje SAZ a ako je prospešný aj pre nás ostatných. Inštitúcia pre slovenskú atletiku dominujúca, no podľa všetkého značne neschopná a nemohúca.

Zelené pleso – víťazná kvalifikácia na ME 12.06.2010

Mimoriadne teplý víkend, vo Vysokých Tatrách pred štartom 19 stupňov. Ideme sa trápiť, z Tatranských Matliarov na Zelené pleso 7,7km, prevýšenie 636 metrov. Vždy je to ťažké, no dnes počasie spôsobilo extra podmienky, treba sa viac šetriť a nenapáliť hneď na začiatku. Rekordná účasť, napriek tomu rýchla registrácia, Miško Malák a spol., klobúk dolu.

Vybiehame, ja opatrne, niekde na 9. pozícii medzi ženami, za Evkou Budinskou... Mám čo predbiehať. Takže postupne dobieham veteránky, juniorky, lyžiarky a nakoniec aj Peťu Fašungovú a hádam budem na čele. Chalani ma však upozorňujú, že vpredu sú ešte nejaké kočky. Riadny šok! Najrýchlejšie predsa vždy rozbieha Peťa, kto tam ešte môže byť?! No nič, tak zase jednu dobieham – silné lýtka, neznáma tvár (až v cieli zisťujem že Zuzana Stanovčáková). Čo spraví, keď ju predbehnem? Chytí sa? Zrýchli? Na pretekoch často ťažím zo skúseností, lebo poznám súperky a skoro vždy viem, čo urobia. Ale o tejto neviem nič... stres, nervozita, predbehnúť – nepredbehnúť? Predbehnúť teraz či neskôr? Keď nemáte nabehané dosť na suverénne víťazstvo, treba taktizovať. Nie je čas na úvahy, idem cez ňu. Nechytá sa.

Ďalší dobrák ma upozorňuje, aby som si pohla, že ešte jedna beží predo mnou. V polovici trate dobieham čierne kučery, až keď sme na jednej úrovni, kukám, že Ľubka Kalinová. Tentokrát už neváham, rovno predbieham. Ďalší kilometer jej utekám, snaha natiahnuť krok, spraviť si náskok, darí sa. Čaká nás záverečný, 1,5-2km dlhý, takmer rovinatý úsek. Darmo som hlave celý rok vysvetľovala a chystala ju na to, že práve tu treba zrýchliť... Nedá sa. Bežím len o čosi rýchlejšie ako v strmej časti, nohý sú tvrdé, organizmus nereaguje z niekoľkých dôvodov: nemá nabehané toľko, aby naplno zvládol 45-minútový pretek, v Tatrách je to vždy ťažšie ako inde kvôli nadmorskej výške, a obzvlášť ničivo pôsobí slnko a teplo.

Nie som si istá či dobehnem. Mám chuť zastať, sadnúť, padnúť. 600 metrov pred cieľom mi je úplne jedno, či vyhrám. Mám všetkého plné zuby. Cieľ je tak ďaleko... Ťažké dve minúty, no už som pri plese, už len cez lavičku a už len tých milión (tridsať) kamenných schodov ku chate. Ďalšia ťažká minúta, ale som v cieli. Čas hrozný, som prvá.

Umyla som nohy a ostatok v Zelenom plese, až po členky, až 3 sekundy. V živote som nebola v studenšej vode. No áno, keď o 200 metrov ďalej bol ešte sneh... Na počesť víťazstva obula som si nové neónové žabky, no a čo že som v horách. Veď len na chvíľu, kvôli stupienkom víťazov a fotografom :) Veľmi dlhý rad na pivo, nebyť Paľka Faška, ani sa nedočkám, ponúkol ma svojim. A nebyť trička od Jožka Liptáka, ešte dnes mám zhorený chrbát.

Vyhrala som kvalifikáciu na ME v behu do vrchu. Pán Bakyta, ako kopčiar funkcionár, dokonca so mnou prehodil pár slov. ME v Bulharsku, o 3 týždne, že pôjde mikrobus. Realita sklamala.

Čudná Zvolenská corrida 03.04.2010

Keď vás nepredbehne súper, organizátori už niečo vymyslia, aby vám to sťažili. Ale že to robia moji vlastní... :)

Sobota, ospalé ráno, vo štvrtok bola ešte teplota. Ranná rozcvička pri Hrone, bežím doma v rodnom meste, chcem vyhrať. Na štart prichádzam ako vždy posledná, obzerám zvolenské námestie, od divadla po valašku, 10x, 8,3km, absolútna rovina. Zbehnem traťový rekord, pôjde to? Či sa ozve choroba a ja budem musieť spomaliť? Fanklub pozostávajúci z dvoch ľudí (brácho Maťo a môj drahý Marek) je pripravený... a chystá sa na pivo...

Mám nový dres, z ktorého mi vylieza zadok (od vlani hrozne narástol), no púšťam to z hlavy hneď po prvých metroch, objavuje sa vážnejší problém. Peťa Fašungová dnes opäť dostala pokyn ísť cezo mňa / predbehnúť ma / natrieť mi to / udupať ma / zničiť ma alebo aj niečo horšie :) A tak vybiehame bok po boku (alebo je dokonca predo mnou?!). Desať kôl, na ktoré som však pripravená, bežím tu štvrtýkrát. Udržať ľahký krok, predklon, zdvihnuté koleno, pravidelný nádych, prudký výdych, priamy pohľad, rovnomerné tempo. Príliš rýchle, aby to udržala aj súperka, na konci druhého kola pri fontáne odpadá. Veľmi dobre počujem (čo mi chalani neskôr aj zreferujú), ako do nej tréner hučí, aby šla za mnou, že vraj to nevydržím. Tak sa jedno kolo ešte akože naťahujeme a naozaj obe trošku spomaľujeme, no ja už po troch kolách s istotou viem, že je to viac ako dobré. Keby sa pán Urbanovský lepšie vyznal v bežcoch, pochopil by to tiež, a nehučal by do svojej zverenkyne, aby podala výkon, na ktorý nemá.

Ďalších pár kôl udržujem stále tempo, pravidelne zvyšujem náskok, začínam vychutnávať blažený pocit z behu, úspechu, z fotoaparátov. Tri kolá pred koncom sa blaženosť končí, dochádzajú sily, začínam sa trápiť. Viem, že vyhrám, ale chcela som zabehnúť aj dobrý čas, a to sa asi nepodarí. Bežím dve najpomalšie kolá, čaká ma už len posledné.

Oni nezvonia!!! Bežím do posledného okruhu a oni nič. Vlastne niečo predsa, rozhodca zakričí „ešte 2 kolá“. V stave, keď ledva dýchate, nohy sú tvrdé a telo vraví dosť, je pomerne ťažké stotožniť sa s faktom, že namiesto 800 metrov máte bežať ešte raz toľko. V momente panikárim, za behu rozhadzujem rukami, nechápem. Počítam zle?? Situáciu zachraňujú Maťo a Marek, vidia čo sa deje a opravujú rozhodcov. Promptná reakcia, po pár sekundách „mi zazvonia“ a zahlásia posledné kolo. Adrenalín stúpol, pozitívna odozva, bežím znovu o niečo rýchlejšie. Darmo, stres je sviňa, ale niekedy pomáha :)

Ešte dlho sa v cieli rozčuľujem, ako mi to mohli organizátori spraviť. Veď som ich vlastná, domáca. Aj bez tohto je na zvolenskej corride dosť trapasov, dlhá a drahá registrácia, zbytočné dve štartovné čísla, ktoré sa na takýchto behoch vôbec nepoužívajú, šatne a wc od ruky, nedostupné, nekompletné a nesprávne výsledky celé týždne po preteku. Organizátori, ja mám corridu rada, len sa prosím poučte z tých chýb.

Fotografi spravili na pretekoch úžasných 30 fotiek s mojim „ja“, a dokonca na nich nie som ani veľmi tučná. Ďakujem za veľa, za pekný pretek, super počasie, aj za schválenie môjho drahého od uja Cyrila Talána. A bratovi za rozčúlenie v správnom čase, vďaka čomu som nemusela bežať 11 kôl.

Bežky a medaila 10.03.2010

Prvý a žiaľ jediný „seriózny“ pretek na bežkách v tejto sezóne. Milujem bežky, viac ako beh. Vedela som, že po niekoľkoročnom príjemnom makaní na tréningoch príde čas aj na preteky. V pláne ich bolo mnoho, kde by sa môj talent naplno ukázal :) No nestalo sa, osud nechcel. A tak sa vytešujem aspoň zo spomienok na tento jediný štart, ktorý mi priniesol medailu.

Prvýkrát takto verejne, skúsila som preteky v behu na lyžiach. A nie hocijaké. Majstrovstvá Slovenskej republiky. Treba však povedať, že nie v hlavnom závode, lebo bez registrácie v príslušnej inštitúcii to nejde (a to plánujem už o rok, dva). Majstrovstvá republiky sú však aj v kategórii veteráni, kde žiadne oficiality netreba. Áno, priznávam, už mám 30. A u lyžiarov som veteránka...

Aj by sa mi od strachu z nového triasli kolená, ale nestihli. Keď mi v nedeľu ráno Riči zavolal, ešte som bola v posteli. Vôbec, ale vôbec neboli v pláne Králiky, no rýchlo som zmenila názor, pozvanie na bežky sa predsa neodmieta :) Skromné raňajky v podobe jedného banánu, behom na bus do Bystrice, a potom úvaha či ísť len tréning alebo sa aktívne zapojiť a pretekať. Akurátna teplota a upravené trate (bez ľadu) pozdvihli náladu a pravdepodobnosť mojej účasti na majstrovstvách. Pripúšťam, lepšie som sa mala na preteky pripraviť. Namiesto tenkého pretekárskeho dresu hrubá tréningová kombinéza, bežky nevideli vosk ani nepamätám.

Išla som si pred štartom vyskúšať 5km dlhý pretekársky okruh, kde by sa dalo celkom dobre rozcvičiť, keby ma stále niekto nevyháňal z trate. Vraj prebiehajú hlavné preteky dňa. Veď ale nie som blbec, kukám, uhnem keď treba. Títo borci jazdia úžasne rýchlo nie sú z kategórie „buď fit“, nenechám sa predsa zvalcovať a odskakujem vždy načas. To však kompetentní nechápali. Ja – bez profi lyžiarskej výstroje a oblečenia, rozhodcami zaradená do skupiny total amatér som bola stále odsúvaná na okraj trate. „Kde sa hrabeš, ty krava“ išlo z očí istému človeku, no ovládol sa, a z úst vypustil len „Vypadnite z tej trate...“ Nesmierne slušné. Páni, na sebe máte vesty s nápisom „Organizátor“ len preto, lebo sa nájdu takí ako ja a zaplatia vám 8 € štartovné. Tak sa k pretekárom nesprávajte ako k dobytku. Začínam byť negatívne naladená...

Veteránov sa zišlo dosť veľa. A takmer všetci (aj tí 70-tnici) odštartovali rýchlejšie ako ja. Menšia strata. Tá väčšia prišla hneď v prvom dlhom zjazde, však prečo by sme si nezapluhovali? :) Keď ja sa tých zjazdov tak bojím. Mala som teda po rovine a v stúpaní čo doháňať. Pohŕdanie ostatných, že som bola aj tak jediná v kategórii, nie sú na mieste. Súperka bola síce len jedna, ale až do prvého stúpania zdatná. S veľkou noblesou a adrenalínom v krvi som ju v prvom kopci sekla. Ďalší zjazd, dlhý, pluhovaný... :( Záverečná prudká zákruta, ktorú som odšľapla len tak tak.

A nádherný strhujúci finiš na štadióne, kde som sa stala majsterkou Slovenska v športe pre mňa novom. V slnečnú nedeľu 7. februára 2010, v behu na lyžiach, v kategórii ženy rok narodenia 1980-1971. Nechcem veľmi hovoriť o časoch, ktoré mali dievčatá v hlavnej kategórii, to by som dostala riadnu nakladačku. Ale to sú profíčky. No pani Klimková, ktorá štartovala so mnou (len vo vyššej vekovej kategórii), ma poraziť nemusela. Zase je pravda, že ona sa s bežkami na nohách narodila...

Aj Riško je majster SR. Určite úctyhodnejší výkon ako ja, zaslúži si to chlapec. Škoda len, že sme jeho Janku neprehovorili na štart.

Bežkárske preteky už túto sezónu nepôjdem, bez tréningu to nemá zmysel. Ťažko sa ovplyvňujú niektoré veci. Sama sa do lyžiarskych stredísk autom bojím, vždy som teda odkázaná na nejakého mužského, ktorý ma tam odvezie – že, Riško, Ľubko, Marek, Paľko,... Reči skromných bežcov typu „však trénovať sa dá všade“ pre bežky neplatia. Behať môžem kdekoľvek a kedykoľvek, hoci aj po tme po mestských častiach, ale bežky? Skejtujem, a preto potrebujem upravené trate. A za vidna. Ale stačí, lebo ma začína chytať depka z vlastnej nemohúcnosti. Aj za tie občasné odvozy chalanom veľmi ďakujem.

Tatry verzus Edo :) 16.-24.01.2010

Skoré vstávanie a balenie – už rok nosím na sústredenia menšiu tašku, takže chaos o to väčší, ale snáď mám všetko – handry, lyže, Mareka – môžem vyraziť. Raňajky, o ktorých sa mi snívalo, mi splnili rodičia drahého, plná energie a chleba vo vajíčku nasadám s nimi do auta, ideme na Donovaly. Oni na celý víkend, ja na chvíľku, teším sa už na Tatry. Na bežky, na to, že sa konečne po týždni vyspím viac ako 6 hodín, na ľudí, ktorí dajú veľa. Energiu, spoločné tréningy, skúsenosti, pocit šťastia.

Sobota:

Sústredenie začína tradične v Ružomberku, s Ľubkom robíme nákup na celý týždeň – zase o niečo viac cesnaku a alkoholu ako naposledy. Cestou v aute Lienočke prezrádzame pravdu o žiadnom snehu v Tatrách. V Mikuláši ešte neverí, vo Važci pochopí, v Štrbe sa chce otočiť, na Štrbskom Plese nám už len nadáva. 10 cm snehu je dosť?! V Blave na kalamitu aj veľa, no tu je to desivé... Trošku nás upokojí pohľad na štadión, pár ľudí tam točí, chystáme sa aj my. Na ubytovni sa stretáva počiatočná osádka, za AŠKP Žilina Ľubko prezident, Lienka tajomníčka a Robko Rolko, za Grafobal prichádza Peťko Prešnajder, Ľubko Rehuš a ja. Vyberáme izby a postele, Lienočka kvôli vetraniu dostáva samotku.

S hlavným sparingom Ľubkom vyrážame na prvý tréning na bežkách, no naše dobré pocity zo štadiónu boli viac ako precenené, odchádzame na zamrznutú plochu plesa. A krúžime. 2 kilometre dlhý okruh, celkom romantika, 16km je pekný začiatok.

Neskôr sa na tréning chystajú aj bežci nasucho. Aj keď Peťkove opakované „dáme po kalíšku a ideme“ je 4x neodolateľné, chalani okolo siedmej predsa len vybehnú aspoň na chvíľu. Potom už len klobáska, korbáčiky, domáci chlebík, pivko, likérik. My sa vieme zabaviť aj bez nealka...

Nedeľa:

Zobúdzam sa zbitá ako pes, moje plánované dobiehanie spánku sa nekoná. Kávička v žltom hrnčeku, dokonca s cukrom :-) Zjeme vločky, ja trochu, Ľubko hodne. Prvá fáza bežky, plocha plesa. Z 2-kilometrového okruhu spravíme 3-kilometrovú osmičku a hneď je veselšie. Trošku to prešmykuje, ale inak je fajn, 17km.

Prichádza Edo Králik. Doktor. Cestou zo stanice počúvam jeho prvý príbeh, ako mu raz na horách zhoreli nosné dierky zvnútra, a začínam chápať, že s Edom bude vážne sranda.

Poobede sa nohy búria, lyžiarky už nechcú ani vidieť. Tak teda volím klus s chalanmi na Popradské pleso. Jediný beh za celé sústredenie.

Večer odchádza Lienka. Grafobal team so 4 kusmi vedie nad 2 Žilinčanmi. Ktovie či sme to „naše“ sústredko pre nich dobre zorganizovali :)

Večer a koláčiky. Ľubko dobre upiekol, pomáhala mu maminka. Edo berie na hlavu čelovku, do rúk balón. Zabáva sa na 5 filmoch v telke napriek tomu, že máme len 1 program. My ostatní sa zabávame na Edovi, hlavne keď telefonuje s rodičmi a tvári sa slušne. Edo sa síce ubytoval na vedľajšiu izbu s 8 voľnými miestami, no aj tak si líha k nám na Ľubkov pelech. Peťko má účinné metódy, presvedčil Eda, aby sa premiestnil do vlastnej postele...dokonca, aby si vypol tú čelovku.. :)

Pondelok:

Znovu príliš skorý budíček, no kávička zachraňuje. Moja kôpka musli, Ľubkova kopisko vločiek, varíme polievku a vyrážame s bežkami na pleso. 21km za 1:30 hod., môže byť. Vždy keď sa vraciam z doobedňajšieho tréningu, chalani už dokončujú obed, systém začína fungovať. Dosť dobre som ich vycvičila :)

Edo ide na bežky, spoznáva trate, štadión a nadávky futbalistov, keď zo zjazdu vletí rovno medzi nich na ihrisko. Logické, nie?

Tretí deň neprekvapuje, prichádza únava. Poobedňajšiu bežeckú a bežkársku fázu teda vynechávam, pokúšam sa spať, každá hodinka dobrá. Večer ideme plávať do Patrie. Robko s Peťkom sa len vymočia vo vírivke, my ostatní plávame ako draci. V sprche som si zabudla šampón, bude mi za ním smutno, nosila som ho 5 rokov. Pivko vo Furkotke, no idylka sa nekoná – doniesli niečo, ale tmavý Šariš to nie je, tak pijem len tak a teším sa z prítomnosti ostatných ľudí a piviek.

Utorok:

Raňajšia vôňa kávy pri vankúši je pôvabná. Ledva stihnem raňajky, prichádza Riško, pleso nás víta s 3 cm nového snehu. Rozjazdím sa a dávam prvý rýchlejší tréning – rovinky. Paráda, konečne pocit šťastia, rýchlosť, milované bežky. Plná energie rozmýšľam, že tieto rovinky sú „len tak“ a poobede by som mohla dať úseky. Jasné že nie. Poobede som zaspatá a volím pomalší tréning. Nejakí chalani (ich hlavný šport určite nesúvisí s bežkami), ktorí sa po plese motajú podobne amatérsky ako ja, ma sem-tam obehnú, potiahnu, som rada že nekrúžim sama. Počas tréningu okolo prebiehajú aj tí naši nasucho behajúci, dozor nad mravnosťou, či si aj s nimi nechcem zajazdiť :)

Edo dnes vyrazil na Solisko, že príde večer. Peťko si od neho vypýtal prachy za ubytko, že keby náhodou... My ostatní sme si začali deliť Edove veci... :)

Nie sme večer vo Furkotke? Sme. Určite, ako vždy... Pijem čudné červené pivo, tmavé vraj došlo. To mi robia naschvál. Pred polnocou ideme do Furkotky druhýkrát, po zabudnutú tašku s nákupom, chytráci. Na izbe potom vypisujem niekoľko pohľadníc, domov, bráchovi, drahému, nezabúdam na Paťka, jemu pôjde celý tréningový denník.

Streda:

Môj ranný rituál vstávania s pocitom „zbitá ako pes“ je dnes horší ako inokedy. Doobedňajší tréning vynechávam, mocem sa v kuchyni, chystám chalanom šalát, polievku, mäsko a cestoviny. Syr a omáčku zvládnu aj sami, idem si ľahnúť. Len chvíľku, veď potom dáme všetci spoločný obed... Ale to by Robko a Peťko nemohli ujsť na pivo! Ježiš, či ma nas..li! Tak ja chystám taniere, príbory, sviečky, a oni chlascú! Aj Ľuboš Rehuš šiel kdesi, len prezident poslušne sedí a čaká kým naberiem :) Ľubko prichádza, vysvetľuje že bol fotiť. Ok. Zvyšní dvaja sa najprv vyhovárajú jeden na druhého „ja som ti hovoril že nemáme ísť cez obed na to pivo“, potom to hodia na mňa, že aby som mala pokoj a vyspala sa. Tí chlapi vôbec nevedia čo chcem. Veď oni si to budú žehliť!

Poobede prichádza môj čas. Krúžim na plese a v hlave plánujem úseky. Po rozjazdení sa objavujú moji noví, vlastne už známi sparingovia z predchádzajúcich tréningov, dobehnú ma a ja sa chytám. Darmo, zmysel pre víťazstvo je tu. A tak sa naháňame viac ako 45 minút. Ja chalanov vždy dobehnem, makáme 2 minúty, potom to pustím a spomalím, oni tiež. Krátka pauza 30-40 sekúnd, a znovu. 17 kvalitných úsekov, radosť žiť a bežkovať.

Zglbala som Eda, že nech si spraví poriadok na izbe, však zajtra príde Lienka. Edo poslúchol a zdvihol zo zeme jablká, cibuľu a utierku na riad...

Po tréningu ideme na nákupy. Najprv Huncovce, chalani vyzerajú celkom spokojní. Hlavne Edo, ktorý nájde super windstoperové gate, potom ich stratí, aby ich po polhodine znovu našiel... Ja len tak skromne, rukavice pre bráchu. Matto, verím že sa tešíš, hlavne tomu ružovému okraju :) Na odhrabávanie snehu ti budú dobré! Z Huncoviec do popradského Kauflandu (v pláne bolo Tesco, ale netrafili sme výjazd na kruháči), pivo, hrušku, dačo na jedenie – čipsy a tak. Ale hruštička zahriala v aute! Ľubko povedal že málo bolo... a to šofér ani nepil :) Doma vybaľujeme, tešíme sa z nového, popíjame červené varené, nie je síl ísť na pivo. Ľubko robí fotodokumentáciu sústredenia. Pár fotiek bude treba vymazať :)

Pekný deň, vydarený večer, spím sladko. Viac takých dní...

Štvrtok:

Spánku minimum, ale vôňa kávy robí svoje. Po včerajších úsekoch si dnes môžem krúžiť len tak pre radosť. No určite! Na plese sa objavujú sparingovia, nedovolia mi flákať sa, točíme spoločne intenzívny tréning. Vyjasňuje sa, stopa začína byť rýchla. 10 kôl, 20km, 1:25 hod. Príjemná únava, na obed dávam len polievku a trošku cestovín. Furkotka, sladké palacinky, teplé slnko, modré nebo, šťastie v duši.

Napriek túžbe po postieľke balím lyžiarky a odchádzam na pleso. Krása, pár fotočiek, neopakovateľné momenty keď slnko osvieti zasnežené Solisko, Patriu či Kriváň. Stopa rýchlejšia ako doobeda, 2km dlhý okruh chodím po 7 minút, ale samozrejme že ma už x-tý tréning ťahajú tí istí neznámi aktívni chlapci. Zapisujem intenzívnych 14km.

Večer vo Furkotke, prichádza Lienočka. Vychutnávame vanilku, pijeme posledné pivko vo väčšej partii, Grafobal team zajtra odchádza. Bude smutno. Doma na záver vyjedáme klobásku a korbáčiky.

Piatok:

Prichádza únava. Na tréning síce vyrazím, ale nie som schopná veľa ísť – 6km nasilu, ťahám domov. Treba sa vyspať, najesť, zregenerovať. Ale ešte vyprevadíme „klubových“. Edo ide dom svojou cestou, nesieme mu veci, on bol predsa lyžovať. Ukecal strážnikov na FISe, aby nás pustili s autom na chvíľu do ich areálu, čo sa podľa mňa ešte nikdy nikomu nepodarilo. Edo skladá veci na kope snehu, vaky, lyže, všetko... smiech cez slzy :) Ľubko Rehuš cestuje spolu s Peťkom po Žilinu, ďalej už po svojich do Piešťan, ceduľky na stopovanie pripravené. Peťka čaká v Žiline škola, určite sa za ten týždeň veľa naučil :) Cmuk cmuk, Pá pá.

S Ľubkom Cesnekom zaspávame ako medvedíky na takmer 2 hodiny, ale na tréning už ideme s radosťou, je nádherné počasie. Poobede síce nie som taká unavená ako ráno, ale aj tak sa vozím po plese len preto, aby som natočila kilometre...8 kôl, 16km, denníček bude spokojný.

Večer je nemastný-neslaný, na pivko ideme separé po dvojiciach, čudná atmosféra. Blond čašník prináša dobrú správu – prišlo už aj tmavé pivo, deň je zrazu o trošku krajší :) Jedno, dve, a ideme spať, zajtra nás čakajú kvalitné tréningy.

Sobota:

Najkrajšie počasie za celý týždeň, cestou na doobedňajší tréning obdivujeme nádheru Nízkych Tatier a vysielač na Kráľovej Holi. Lyžiarky obúvam s príjemným pocitom, že tento tréning ma bude asi dosť dlho baviť. Ležérne vozenie sa po slniečku môže trvať nekonečne. Netrvá, skalní sparingovia prichádzajú na pleso a hneď sa dotiahnu, takže zopár kôl ideme svižne. Potom odídu, ja stále krúžim a škerím sa do slnka. 21km, 1:15 hod., presne takto by to mohlo byť každý deň.

Poobede idem na pleso tiež s fajn pocitom ľahšieho tréningu, ale tentokrát sparing naštartovaný ako raketa prichádza už na začiatku a udáva rýchle tempo. Prvé kolo za 7min., všetky ostatné pod, posledné asi za 6:20 min., 10km za 32:45 min. Škoda že môj sporttester je u Ľubka doma...ale to je nadlho...

Posledný večer dojedáme zvyšky stravy z celého týždňa, Lienočka varí puding. Prichádza aj Milan, s Ľubkom mažú bežky. Ja som namazala cez týždeň, stačilo. Naposledy vyrážame do Furkotky, zvykla som si na drevené posedenie so sviečkami, milou obsluhou, tmavým Šarišom a fajn priateľmi.

Nedeľa:

Šialený nápad ísť trénovať o 8:00, keď je vonku mínus 16°C. Ja ťapa, niekedy som prehnane nabudená. Aj som skôr vstala, aj rýchle raňajky boli, ale až cestou na pleso som pochopila, akú kravinu robím. Najhoršie, najpomalšie, najnechutnejšie vozenie sa na bežkách. Pokrúžila som niekoľko kôl len preto, lebo som sa pred chalanmi hanbila odísť tak rýchlo z tréningu. 15km na záver, zamrznuté prsty sa dlho spamätávali.

Skorý tréning, krátka sprcha, rýchle balenie a jedenie – všetko s cieľom byť o 11-tej nastúpení pri aute. Aj sme boli... a potom sme tam tak stáli, a čakali, a aj sa trošku usmievali :) Auto len z času na čas zavrčalo, zakašlalo a zakrochkalo, a malo v paži v takej kose štartovať :) Ale potom to chalani vyriešili so slovami „dáme to na káble“, tomu sa ja už nerozumiem. A všetci sme ďakovali, že bývame na Technických...

Záver:

Nevyspala som sa o nič viac ako doma. Nabehané mám ako kôň. 15 tréningov, 220 kilákov, xy čokolád. Malá partička ľudí, ale fajná. Neprítomní neospravedlnení: Riči s Jankou (Na Skalke?? To sa nerobí...), Veronika (nejaká skúška na výške či čo – treba?), Marcelka (tiež na Skalke s chlapmi), Miňo (prišiel dosť po funuse), Peťo Mikula, Zoli, nejakí Púchovčania, Novozámčania a ďalší, na ktorých som už aj zabudla.

Úplne na záver sa chcem ospravedlniť Ľubkovi Cesnekovi, a priznať sa, že som celý týždeň pila kávu. Ľubko, odpusť, bola taká dobrá... presne ako posledné dni, keď si podľahol aj ty :)

Mikulášske trochu sex Tatry :) 29.11.–6.12.2009

Milí Žilinčania, resp. Rajčania na mňa ani v decembri nezabúdajú, aj teraz ma pozvali na spoločné sústredko na Štrbské Pleso. V pondelok bol nástup, zišla sa hŕstka skvelých, výkonných bežcov. Izba v zložení Ľubko, Robko, Milan, Veronika a ja – v najlepšom veku so súčtom rokov 182 na päť kusov, stálice sústredenia. Tatry sú bez snehu. Tešila som sa na bežky, no muselo mi stačiť behanie nasucho. Vlastne, bola som vďačná za každé behanie, či už na záchod, po vínko do chladničky, po maslo do obchodu, alebo tak... :)

Pondelok: Rekord v posteli

Pondelok bol hrozne chaotický, kým som sa vymotala z roboty, kým ma Ľubko vyzdvihol v Ružomberku, doľahla na mňa v Tatrách hrozná únava. Vybehla som s celou skupinou na prvý tréning, ale bolo to nasilu. V únave som sa vrátila na izbu a tešila sa z prítomnosti ostatných. Čo-to sa vyložilo na stôl, nejaké tie meniny a narodky sa ozvali, trošku sme si aj pripili na zdravie zúčastnených. Trhli sme rekord, o ôsmej už boli úplne všetci v pyžamkách pod perinkou. Žiadne pivo vo Furkotke, žiadna akcia v Plesnivci. Nič, len svoja perinka až po bradu a trochu boľavé kosti.

Utorok: Trochu sex

Utorok som ležala. Choroba ma zložila, rozhodla som sa vydržať ten deň bez tréningu. Zobrala som službu v kuchyni a ticho závidela chalanom ich výbeh na Popradské pleso. Došiel Riško, aj Peťo Mikula, podvečer Marcelka. Živel :) Vôbec sa nezastavila za ten týždeň. S plnou výbavou, nezistila som nič, čo by jej chýbalo, či už materiálne alebo v tej dôležitejšej veci. Večer sme všetci riešili vážnu tému, čo je to trochu sex, či to obaja zainteresovaní cítia rovnako a či môže byť potom žena trochu tehotná.

Streda: Ľubkov zadok to schytal

Doobeda som sa ešte liečila, ale pocity boli fajn a myseľ už blúdila po kopcoch. Tak som poobede vybehla. S doprovodom – Ľubko a Peťko išli na kolečkových bežkách – smer Popradské. Bolo to super, presne ako sa na Tatry patrí, vybehli hore, počkali pomalších (nie všetci vládzu tak ako ja :) Chalanom napadla šialená myšlienka, že sa smerom späť ešte odvezú na bežkách po hornej akože rovinke. „Rovinku“ bežky nezvládli, rozbehli sa ako divé, a Ľubko brzdil zadkom. Kúsok z elasťákov je určite doteraz na asfalte :) Večer sme aj poplávali v Patrii, Marcelka sa s chalanmi vybláznila vo vodnom svete.

Štvrtok: Chutné mladé mäsko

Marcelka upiekla kuriatko. Na kapuste, perfektné bolo, jedli sme ho skoro 3 dni :) Popravde, keď som po doobedňajšom tréningu zistila, že na obed ešte nič nie je, ostala som „trošku“ nervózna. Hladný človek nič nespraví. Ľubko, tie služby musíme kontrolovať lepšie, to nie je len tak – behať a nevariť :) Ale o chvíľu sme už tlačili do seba pekne svorne všetci pri stole. Poobedňajší tréning som z nejakého neznámeho dôvodu vzdala... a spala niekoľko hodín ako bábätko. Tatranský svieži vzduch je asi vyčerpávajúci. No dobre, možno raz nájdem vhodnejšiu výhovorku.

Piatok: Konečne kvalita

V piatok som dala 2 fázy. Piaty deň sústredenia, načase pobehať aj nejaké lepšie tréningy kým pôjdeme domov. Doobeda Solisko, poobede úseky okolo plesa, radosť behať. Neskôr sa zastavil Riči, nejaký čudný, chvíľu sa zdržal, ani večeru si nechcel dať (a to sme mali to super pečené kuriatko) a šiel ďalej. Večer prišla Robkova Janka, Ľubko sa z izby odsťahoval :) A tú knihu, o ktorú sa naťahujeme celý týždeň, si zobral so sebou... Môj Marek neprišiel, možno zajtra. Robko robil v kuchyni rošambo a popcorn, dlho sa od šporáka nemohol vzdialiť, tak nám chutilo. Ale dobre navaril, už sa aj ženiť môže :) Žiadna krčma, po popcorne rovno do postielky.

Sobota: 3x!

Dnes som Ľubkovi knihu nebrala. Miňo kúpil Nový čas, to je skoro ten istý žáner :) Doobeda jedna fáza okolo plesa s Nikou a Macou, poobede druhá tiež okolo plesa s Riškovou Jankou. Neviem či som niekedy trénovala s toľkými babami! Tretia fáza v bazéne v Patrii priniesla vrchol. Ľubkovi som zhabala dosku, neskôr aj okuliare a pokúšala sa o pre mňa neznámy štýl – kraul. Ľubko mi po každej dĺžke dával pokyny, a ja som sa po každej dĺžke viac a viac topila :) Ale dobré to bolo na začiatok. Viac radosti ako na bežeckom tréningu, hlavne z Ľubkovej spoločnosti a pozornosti. Podvečer odišiel hyperkatívny Miňo, večer sa Riči rozhodol oslavovať narodky, dali sme Tokaj. Dobrý, ale zase žiadne pivo.

Nedeľa: Toľko dobrôt

Na sústredení je najlepší Mikuláš. Celý deň nachádzate sladkosti v topánkach. Keď nie ste na tréningu, sú v teniskách, keď trénujete, nájdete si v prezúvkach. Vždy, keď niekto vstane, pridá ďalšie :) Ja som pridala šišky, ktoré som nazbierala cestou z tréningu. Tatranské šiše s čerstvou vetvičkou majú svoje čaro, budú voňať doma na Vianoce. Ľubko mi za to požičal domov knihu.

Rekapitulácia sústredka – 10 tréningov, 1 choroba, 1 kniha, 0 pív vo Furkotke. Za celé sústredenie som nebola na jedinom tmavom Šariši v národnom regeneračnom stredisku! Mám v januári čo naprávať.

Beh do schodov, prečo nie... 27.11.2009

Novinka pre Slovensko, beh do schodov (podľa mňa po slovensky beh po schodoch), sa rozšírila medzi bežcami najmä vďaka Majstrovstvám SR v Žiline. Tiež som chcela ísť vyskúšať, no z praktických dôvodov typu „nebudem cestovať 120 km kvôli 2 minútam“ som sa rozhodla v ten deň pre iné preteky. Titul majsterky SR v behu po schodoch teda nemám :-)

Ale schody som veľmi chcela skúsiť, tak sa predsa pretek našiel. V piatok večer zavolal pán tréner Brada, o zajtrajšom behu dal základné info a chrobáka do hlavy. Pozisťovala som podrobnejšie, čo kde a ako a narýchlo sa zbalila. Mrakodrap v Lučenci, 19 poschodí, 2x12 schodov každé poschodie, s nábehom na nádvorí.

Účastníkov je pomenej, škoda, veď je to taká sranda. Zobrala som dres a špeciály – a bolo mi veľmi čudne na konci novembra. Dlhý nábeh vonku, prudkou zákrutou dovnútra budovy a potom už len schody. Asi 7 poschodí som bežala, ďalších 7 kráčala a x posledných šplhala po zábradlí ako liana. Nohy tvrdé, bez šance na produktívny pohyb, som len prehadzovala dopredu a ďakovala za povolené zábradlie. Ohromný nedostatok kyslíka vo vnútri budovy, vonku – napriek studenému vzduchu, sa behá oveľa lepšie. Nerozumiem, prečo ľudia uprednostňujú posilky a fitká, je to na zadusenie.

Schody zatiaľ behať neviem. Zlá taktika, možno zle rozložené sily, možno nedostatok hecnutia sa v závere, slabá motivácia a dravosť kvôli individuálnemu štartu každého pretekára, nakoniec aj nedostatok kyslíka v uzavretom priestore – objektívne či subjektívne faktory so signálom, že v tomto som amatér.

Stretnutie 2 ľudí bolo čarom dňa. Ten prvý, bývalý tréner, ktorý mal so mnou veľké plány, vie stále nabudiť človeka. Teraz som sa pri ňom znovu mysľou vrátila na dráhu, zauvažovala ako sa behala 300-vka, ako sa skákalo do diaľky, ako chutila dráhová atletika. A znovu mám chuť vrátiť sa na štadióny... Druhé dnešné slniečko, Michal Lajcha, s ktorým boli plány na stretnutie už rok, tentokrát osud doprial a ja som spoznala skvelého človeka. Úsmev na tvári, pusinky na líčko, povzbudivé slová. A dokonca aj schody rýchlejšie vybehol... :)

Adidas adiZERO Adios v Ráztočne 15.8.2009

Top pretek roka. Bez prestíže, bez skratiek ako ME, MS, žiadna medaila. Len kvalitný výkon a úžasný pocit šťastia z rýchleho behu. Poobedňajšie preteky mám rada, tušila som že so štartom o 16-tej príde úspech. Už doobeda bol pocit dobrý, nohy uvoľnené, nevedeli čo so sebou. Po 7 dňoch strávených v Rajci, s týždenným objemom 120 km, vychudnutá na kosť, žiadny tuk brániaci v pohybe...

Tiež niečo výnimočné po x rokoch, kúpila som si špeciály na cestu. Krásne, neónovo žlté Adidas adiZERO Adios. Model, v ktorom Haile Gebreselassie nejaký ten sveťák zabehol. 3. októbra 2008, v Berlíne, dal maratón za 2:03:59“. Nič nie je nemožné. No hej, v takých teniskách. Oddielový kolega Peťo Portášik tie moje v Ráztočne vybalil a ako som ich skúsila, v ten deň som ich dole nedala. Vlastne, ani neviem že na nohách niečo je. Ľahučké. A svietia :)

Vybehli sme rýchlo a tempo stále držali. Trikrát 2km dlhý okruh (mierne dole a späť mierne hore, idylka :) Málokedy behám tak rovnomerne. A tá radosť z rýchlosti je naozaj neopísateľná. Nové víťazstvo, nový traťák, duša plesá. Pretek na 6,2km za 20:55“, tempo na 1 km 3:22“. Na Haileho ešte nemám, tenisky nie sú všetko. Len dúfam, že som tú vzdialenosť dobre zmerala...

Vďaka adidasom, vďaka týždňu v Rajci. „Chybička se vloudila“, keď chcem vyklusať, nájdem na nohe parádny otlak, krvička a tak, ... ako obyčajne, nová obuv. Nike špeciály ma tiež kedysi dávno dotlačili do krvi, keď som musela týždeň chodiť v šľapkách.

Nenaháňam každý deň Maťa Urbanovského. Aj keď sa v tom období len rozbiehal, bolo mi cťou bežať aspoň chvíľu po boku tohto kopčiara.

Husárik 17.11.2009

Čadca, sever Slovenska, ďaleko odo mňa, zase precestujem pol dňa. Ale páčilo sa mi vlani, tak chcem bežať aj tento rok. 3,5 km a 290 výškových metrov po asfalte znie pomerne pohodovo. Kým vás niečo neprinúti kráčať. Po ceste ma berú Paulínyovci, to sú tí čo organizujú tak perfektný beh na Zniev. Jedna stála súperka Katka jeden nový súper Peťo. Že sa ma dnes bude držať. Aha, takže ideme zase makať, aby si niekto neodniesol domov môj skalp.

Organizácia preteku taká nebežecká :) Zvláštne kategórie pre ženy, páni v tmavých oblekoch príliš spoločensky oblečení na takéto podujatie otvárajú pretek bez akéhokoľvek stresu, že štart mešká. Ale oni to tu dnes zorganizovali, námestíčko pred Mestským domom je krásne, mrholí len trošku, tak prečo si to nevychutnať o čosi dlhšie. To aby nás náhodou nenapadlo, že beh je to najdôležitejšie :) Ale veď nie som profíčka, nič to, na štarte vidím tváre, ktoré som dávna nestretla – Robko Rolko, Pefo Tichý, Alenka Pochybová, ktorej sa začínam báť že ma dnes sekne, ale aj tak som rada že sme tu. Úprimne sa teším a nevadí mi vôbec nič. Ani to, že som pribrala, ani že mi padajú elasťáky.

Vybiehame, ja vzhľadom na súperky volím taktiku podvedomého šetrenia sa na začiatku a zrýchľovania na záver. Takže medzi ženami prvý kilák bežím na 4.mieste. Pozerám, ako sa vyvíja situácia predo mnou, kočky mi utiekli tak na 30-50 metrov. Postupne odpadáva Maťa Bábelová, za ňou Katka Paulínyová. No Alenka sa stále derie dopredu. Kontrolujem čas, sme niekde uprostred trate a ja ešte nie som na čele. 10. minúta, no nič, treba zamakať a nenechať to na úplný záver, kadejako by sa to tam mohlo zvrtnúť. Pomaly teda Alenku dobieham s úmyslom ísť pred ňu, no ona sa chytí a beží so mnou. 13. minúta, do cieľa ešte asi päť - šesť, žeby toto tempo Ala vydržala až do konca?! Trať je ešte o trochu strmšia, no ja nespomaľujem. A potichu vychutnávam, ako sa súperke vzďaľujem. Posledné minúty bojujem s Mirkom Sobekom (ktorého som nakoniec porazila a on mi za to patrične vynadal :) Pretek stúpa stále, no záverečných asi 100 metrov vás zrazí na kolená, neuveriteľná strmina. Práve tam povzbudzuje Ľubko Cesnek, a tiež Dominika s tlupou detí ako v „S tebou mně baví svět“. Parádne brmbolce majú tie malé. Dobieham, s lepším časom ako vlani, za mnou Katka, Ala tretia – nevydržala svoje nasadené tempo. Poskytujem rozhovory najlepším miestnym médiám :)

Párky a čaj vo vyhriatom stane. Veľa priestoru, uľavilo sa mi, že nemusíme ísť na občerstvenie a vyhodnotenie do hotela, majiteľom a personálu určite tiež. Pamätám na vlaňajšok, úzka jedáleň, veľa párkov doniesli, ešte viac bežcov sa nahrnulo, Mirkovi Vankovi ani jeden neostal. Tentokrát sme to všetci poňali distingvovanejšie (ak sa to v šušťákoch, elasťákoch, šiltovke a teniskách dá...).

Žiadne preteky najbližší mesiac, lúčime sa teda na dlhšiu dobu. Niekto bude oddychovať, dopĺňať energiu, niekto iný makať, aby bol o mesiac lepší. Ja, ako sa poznám, budem robiť oboje – makať a potom potajme vyžierať zelené DELI.

Memoriál Štefana Kotiana 14.11.2009

Kamarát, bežec, ktorého úsmev som zažila, ktorému úsmev som opätovala. Ešte pred 2 rokmi sme sa stretli na pretekoch, mali sme spoločný kúsok cesty domov. Chalan rozhľadený, s fajn názormi na život, plný energie. A kvôli nemu sme v sobotu 14. novembra prišli do Ráztočna. Stretnúť sa, pozdraviť, popýtať sa. Štefan neodpovie, už nikdy. Slzy sa tlačia do očí, človek chce zapáliť sviečku, no ruky sa trasú. A tisíci raz sa pýtame prečo. Prečo tak skoro, nečakane. Mal svoje ciele, vytrvalo išiel za nimi, no niektoré ostali nenaplnené. Už mi nedá nové rady čo a ako na pretekoch. Myseľ stále blúdi, nevie nájsť odpovede, na jazyk sa tlačí slovo nespravodlivosť. Štefan, chýbaš. Poď medzi nás, zabehneme si na kopec, veď tie vrchy máš tak rád. Dobré počasie si zariadil odtiaľ zhora...

Organizátori vybrali peknú trať, aj rovinka sa nájde, aj kopec nás potrápi, spolu 2,7km. Vybiehame z futbalového ihriska cez dedinu, mierne dole. Väčšinou sa nenechám uniesť rýchlym počiatočným tempom mojich spolubežiacich, no pred štartom sa mi Púchovčania vyhrážali, že mi to dnes natrú, tak sa snažím udržať sa v balíku. Úplne najviac to rozbehla Katka Paulínyová. Kiláčik za 3:35“, no prečo nie, v novembri :) Za ňou Marian Junga, za ním ja. Po kilometri sa kopec dvíha, stehná tvrdnú, treba vydržať. Druhý kilák stúpame v protivetre za 5:10“, pľúca pália. Zo dve vlnky a záverečná 400-metrová rovinka na letisku, Katku som už síce predbehla, no Marian je stále vpredu. Hádžem dlhý zdrvujúci finiš... a aj tak mi môj dnešný vyzývateľ dáva na frak. Dve veci ma napriek tomu tešia, víťazstvo je pekné a čas je o 10 sekúnd lepší ako vlani. Pripúšťam, nič extra, ale teraz od seba zázraky a nič rýchle neočakávam. V cieli dávame čajík a vyklusávame späť dolu.

Aká dobrá kapustnica! Aj vínko chutí, posedíme dlhšie, chválime organizátorov, Ľubko Madaj, Mirko Michálek a ich rodinní pomocníci zariadili pretek bez najmenšej chybičky, všetko ako sa patrí, na jednotku. Púchovská a zvolenská osádka nasadá do áut, z Ráztočna odchádzame asi poslední. Pekne je tu, Štefan, ďakujeme.

Júlové Tatry 22.–27.7.2009

Načali ma chalani v sobotu v Chrenovci, že sa ide do Tatier. Či neprídem. Maťka nezaváhala, zariadila veci a vyrazila smer Štrbské Pleso. Na 6 dní. Nie veľa, ale buďme radi aj za to. Nie hotel, ale iné je podstatné.

Streda

Ráno nadávam na budík, ale vstávam, lebo isto-iste potrebujem stihnúť expres do Martina. Rýchlo balím posledné veci, chystám raňajky, kontrolujem poliate kvety a zatvorené okná. Vlak sa stíha, lúčim sa s Marekom a vôbec mu nezávidím dnešný deň v práci :-) Druhá polka cesty autom, Riško si zabudol dať na sklo pretekárske číslo... Bezpečne prichádzame po desiatej na Pleso, ubytujeme sa, som vytešená z jednoduchých vecí na izbe ako chladnička, varná kanvica, telka, táto pohoda mi stačí. Obedujeme doma pripravené rezne, hovädzinku, srdiečka. Spánok 3 hodiny :) Až potom vyrážame s Miňom na úvodný tréning, tradične, na Popradské pleso. Turisti sú v pohode, vytočili ma iba zo dvaja a jeden aktívny pes bez košíka. Dole z plesa valíme po ceste, skúšam ako viem behať z kopca. Prvý deň, plná energie. Však ono to prejde :)

Regenerácia je tiež podľa obyčajov, vo Furkotke dávame hrianky a tmavé pivo. Blažené Tatry!

Štvrtok

Dnes nabúrala zubačka. Chudák rušňovodič, neubrzdil alebo čo, že pôjde na preskúšanie. Počasie je krásne, modrá obloha, chcem ísť niekam do výšok. Niečo medzi turistikou a behom, niečo medzi Hincovým plesom a Soliskom. Solisko je bližšie a vyššie, vyhráva. Balím vodu, musli, foťák a vyrážam. Pri Štrbskom plese ešte nikto nie je, porobím bežné zábery vody a zjazdovky. Tu robí fotku úplne každý. Idem ďalej, v polovici kopca obieham skupinku Čechov, sú celkom nadšení mojim tempom. Keď po pár minútach zastávam, aby som znovu niečo pofotila, počujem ich za sebou „už nevládze“ :) Pár fotiek, trochu vody a do schodov. V časti zjazdovky, kde nie sú vysoké kamene, si aj trošku poklušem. Prechádzam popri lanovke, chate pod Soliskom, na rade už len skaly. Málo turistov, môžem si ísť svoje tempo, za 20 minút aj s fotením som hore, na Prednom Solisku vo výške 2093 m. Kriváň dominuje, neviem sa naň vynadívať. Slovensko na dlani. Nádhera. Prichádzajú Česi, a jasné, robia kraviny :) štverajú sa kde sa dá aj nedá. Schádzam dolu a teším sa na makaróny.

Poobede prichádza Riči z práce, dávame kávu, ujíma sa môj nápad bežať smerom na Hincovo pleso. Milan, Riško – môžem zabudnúť na voľný klus, toto budú preteky. Na Popradské pleso ešte ako-tak, a potom to chlapci rozbehnú. Mám s nimi čo robiť, držím sa zubami-nechtami, no po 50 minútach zahučím „a dosť“. Aj tak dobre, otáčame to kdesi na úrovni 1800 m. n. m.

Večerné hrianky a pivo vo Furkotke opäť chutia, začínam byť závislá. Na Tatrách.

Piatok

Dnes prišiel Ľubko. Prezident :) Všetci sme sa potešili. Riška sme vypravili do práce a ostatných chalanov som ukecala na krásny tréning na Ostrvu vo výške 1934 metrov. V noci sa Slovenskom prehnala opäť akási víchrica, no Tatry našťastie obišla, tu len pršalo a príjemne sa ochladilo. Keď však vybiehame, obloha už je ako vymetená a nám stačí len tielko a šortky. Na tretí deň sa prejavuje únava, ktorú ja dnes pociťujem hneď od začiatku. No, ani moji sparingovia nejdú oveľa rýchlejšie, na Popradské pleso vybiehame spolu. Čakajú nás serpentíny, turisticky 1 hod. Milan to dáva za 27, Ľubko – môj súkromný nosič vody :) asi za 29, ja tesne pod 30 minút. Hore fúka, ale je krásne. V diaľke Mengusovskej doliny zaregistrujeme červenú helikoptéru, ktorá zachraňovala poľského turistu, ako sme sa večer dozvedeli zo správ. So sebou toho veľa nemáme, bežíme hneď dole. Skoro rovnako dlho ako hore. Hovorím si že radšej dvakrát hore ako raz dole, ako aj že zase na Ostrvu tak skoro nepôjdem :) Dovalili sme sa na ubytko, rýchlo spravili obed, cestoviny – makaróny s rybkami, opäť, ale dobré sú. Zatiaľ držíme disciplínu a pivo nechávame až na večer. Riči nás zvozil, že sme ho nepočkali s tréningom, odchádza klusať a vracia sa s boľavým lýtkom. Zajtrajšie preteky na Manín asi nepobeží. Poobede sme pospali ako bábätká, dali kávu a ideme na ďalšiu fázu. Trošku ma omína pravé stehno, situáciu priebežne zachraňujem Paľkovým krémom. Chalani chcú ísť rovinky pri plese, neodolávam ďalšiemu spoločnému tréningu. Krokom vychádzame ku grandhotelu Kempinski, obdivujeme a spomíname na staré časy, keď sme tu bývali za 90 Sk na noc :) Po večeri sme sa dotlačili somarinami a Plzňou, Ľubko išiel plávať, pripravuje sa na triatlon. Zajtra je v pláne len 1 fáza, niečo intenzívne. A bazén v Patrii, malý, ale poteší :)

Sobota

V noci poriadne pršalo, ale aspoň sa dobre spalo. Ľubko spravil raňajky ako keby sme týždeň nemali jesť, maslo vo vločkách bolo chutné :) Doobedie prespím, hodne unavená. Na obed chystám chalanom a sebe cestoviny – pre zmenu kolienka, bez tréningu – jem s väčšími výčitkami svedomia. Stále ma pobolieva pravé stehno. Čiže dnes nemôžem ísť žiadny kopec. Noha nebolí keď stúpam, s radosťou by som vybehla kdesi na vodopád Skok, ale zbeh dole, ten by bolestivý bol, tak sa vzdávam kopcov a uvažujem o rovine okolo Štrbského plesa. Pospíme a vybiehame. Začína pršať a ochladzuje sa. Je mi jasné, že v daždi mám obmedzený čas na tréning, hneď od začiatku zrýchľujem na intenzívny beh. Po troch dňoch v kopcoch som na rovine hrozne pomalá, v daždi si hovorím „vydrž aspoň 2 kolá...“ Dala som štyri. Premočená, ale spokojná vyklusávam na ubytko, tréning končíme v zime 12 stupňov. Som rada keď vleziem do postele, trochu sa zohriať. O ôsmej sa však znovu obliekam, ide sa plávať do Patrie. V bazéne sme traja :) Tak 40 minút poplávam a cítim sa ako znovuzrodená, keď sa vraciame späť. Pol desiatej, sobota, Pleso je prázdne. Takto prázdne bývalo v novembri, mimo sezóny. Napriek dažďu, krásny deň za nami.

Nedeľa

Ráno znovu leje. Ľubko sa napriek tomu budí v dobrej nálade, hrkoce so smetným košom, zalieva vločky (tie, čo ostali zo včerajších obrovských raňajok). Nútene teda vstávame akoby bolo jasno a my sme mali za hodinu vybehnúť. Jasné že prší ako blázon, takže po raňajkách líhame do postele a čakáme. Vybiehame až pred obedom, voľne, len sa tak flákame po ceste, okolo plesa. Obed, cestoviny a morca della. Neodoláme a dáme Kozla :) Znovu ako v jasliach, zaspávame na slabšie 2 hodinky. Poobede sa oteplilo. Prvý vstáva opäť Ľubko, dnes má svoj deň. Varí kávičku, kuká z okna a hovorí „je teplo, tamten človek nemá ani kabát“. Čudné, v júli :) Milan zisťuje, že ten človek nemá kabát, lebo je 16 stupňov a chalani dávajú na tréning krátke elasťáky. Ja idem rovinky až neskôr, keď sa už pri plese nepotulujú turisti. Ihličnatý mäkký chodník, pokoj, nádhera.

Večer dávame posledné hrianky a pivo vo Furkotke a cestou na ubytko hľadím na čistú hviezdnu oblohu. Chcem tu ostať.

Pondelok

Dnes malo byť pekne, v pláne bola obľúbená trasa na Hincovo pleso, prípadne aj Kôprovské sedlo. Keďže „pekne“ sa nekoná, vonku je 14 stupňov a na kopcoch oblaky, rozhodujem sa pre kratší tréning – na Solisko. Vybieham popri mostíkoch po zjazdovke, za chvíľu som pri chate, za ďalších 16 minút hore. Hmla, trošku zima, zbieham. Ja verzus turisti, niekto vysvetľuje, že keď si oni dole kupovali lístok na lanovku, akurát som ich tam míňala. Je dobré byť rýchly :) Pri chate odbočím na Furkotskú dolinu, dávam záverečné kolo tohto sústredenia okolo Štrbského plesa.

Veziem sa zubačkou dole, v hlave sumarizujem čo je odbehané, za 6 dní 10 tréningov a asi 115 km v kopcoch. Krásne, zväčša svižné výbehy, ktoré mi na čas dodajú energiu. Návrat do civilizácie mi spríjemní môj psychoterapeut :) Normálne sa teším domov. Smutno za Tatrami mi bude až zajtra.

Tepy 26.6.2009

Doba moderná, pretechnizovaná, je strašne aktuálne používať pri tréningu vymoženosti na meranie tepu, vzdialenosti či nadmorskej výšky, teploty, kalórií alebo počet krokov. Postihlo ma to len čiastočne, ale úplne stačí, zbláznila som sa do analýzy toho, čo vypľujú moje hodinky a čo sa zobrazí na monitore.

Pramálo rozumiem svojmu telu bez náležitých poznatkov. Ale snažím sa. Neštudovala som FTVŠ, málo čítam odbornú literatúru zo športovej problematiky či fungovania ľudského organizmu pri fyzickom výkone. Aké procesy v nás prebiehajú, ako dýchame, akú energiu míňame a čo spaľujeme – ťažko hľadám odpovede na tieto otázky a ak ich náhodou aj poznám, sú čisto laické. Preto nechcem veľmi machrovať. Ale je veľa ľudí so športtesterom, ktorí vedia čo s ním ešte menej ako ja. Problematika tepovej frekvencie je náročná. Jedno poznanie typu „nemôžeš ísť pod 130, inak nespaľuješ“ nestačí.

Športtester – pomerne dobrý, so schopnosťou dať mi rozsiahle dáta, používam už pár rokov. A stále sa učím – vyčítať mu z ciferníka, čo tie tepy znamenajú, či je to veľa alebo málo, či som chorá alebo zdravá, plne funkčná alebo unavená... Keďže dobrý výkon je otázkou tréningu ale predovšetkým dobrej regenerácie, svoje tepy meriam aj v pokojnom stave. Ráno. Či je telo oddýchnuté a môže ísť ďalšie tréningy.

Tak si v sobotu ráno meriam tep a zisťujem hodnotu 42 úderov za minútu. Dosť dobré :-) Meriam utorok ráno: 40. Faaajn. Štvrtok a piatok som pokorila aj túto hranicu, hodinky ukázali kľudový tep 39. Krásne. Nízke tepy signalizujú vysokú trénovanosť a dobrú výkonnosť. A teraz mi prosím niekto povedzte, prečo behám tak mizerne v pretekoch!

Nízke kľudové tepy tešia, naozaj. Viem, štatistika sa z niekoľko meraní robiť nedá, ale keby telo nebolo trénované, tak srdcová frekvencia na úrovni 39-42 úderov nie je ani náhodou. Verím že je to predzvesť dobrej formy a nie obdobia zimného spánku. Telo je zdravé, funguje tak ako má a je pripravené na náročnú fyzickú záťaž. Príde dobrý výkon na pretekoch? Dúfajme.

Nové atletické pravidlá na ME družstiev – úplná pohroma?! 24.6.2009

Koho to napadlo? Predstaviteľov EAA, ktorí sa veľmi nudia, alebo sponzorov EAA, ktorým sa zdá atletika málo dramatická? Kto má pocit že atléti sú slabo fyzicky i psychicky vyťažení a treba im ešte pridať? Ono sa to nezdá, ale napriek tomu že makáme, potíme sa a fučíme, nie sme kone! Sme atléti, športovci, ľudia. Ľudia, ktorí sa snažia podať na dráhe čo najlepší výkon. Nové pravidlá nás ženú presne opačným smerom.

Beh mi je najbližší, tak najprv k týmto zmenám. Na dlhých tratiach (3000m, 5000m) sa postupne z behu sťahuje pretekár, ktorý je posledný 5, 4 a 3 kolá do cieľa. Keď bežci z počiatku bežia v balíku, pri prvom vyraďovaní finišujú v podstate všetci. Postupne sa pole rozťahá, odtrhnú sa najlepší favoriti, horší sú na chvoste a pripravujú sa na druhú a tretiu vyraďovačku. Ak ich náhodou zo súťaže nevyradia, pri dobehu do cieľa finišujú po 4.krát.

Trápi ma niekoľko vecí. Po prvé, ako majú športovci podať optimálny výkon, ak musia trikrát bojovať o záchranu, aby vôbec pretek mohli bežať až do konca. Argumentácia, že sa preteky zdramatizujú, a tým sú zaujímavé, neobstojí. Ide (malo by ísť) o dosiahnutie kvalitného času, a k tomu určite neprospieva opakované hádzanie „roviniek“ a tak výrazné zmeny tempa počas behu. Po druhé, spôsob, akým sa rozhoduje o vyraďovaní, je nezvládnuteľný. Keď beží celý balík bežcov – teoreticky všetkých osem spolu, nie je možné v momente zistiť, kto je posledný a má opustiť trať. Analýza fotofinišu chvíľu trvá. Rozhodnutie však musí byť rýchle, nepochybujem, že sa dočkáme omylov. Omylov bez možnosti nápravy. Amaterizmus ako vyšitý. Po tretie, morálny aspekt. Keď je bežec príslušnou národnou asociáciou nominovaný na trať dlhú 3000m, prečo mu niekto berie právo dobehnúť pretek až do konca?! Spochybnenie rozhodnutia danej organizácie, spochybnenie kvality bežca. Čo urobil, čím sa previnil? Že bol počas behu posledný? Ale o tom sa má predsa rozhodovať až v cieli... Po štvrté, protesty. Keď už vás raz stiahnu z trate, čo urobia rozhodcovia v prípade dodatočného zistenia omylu? Vôbec nič.

Technické disciplíny ako skoky, vrhy, hody. Sama som skákala do diaľky a zažila zlaté časy, keď som mala v preteku k dispozícii 6 pokusov. Dávnejšie sa do praxe zaviedli 4 pokusy a najnovšie pravidlá hovoria o istých 2 pokusoch. Ak nie ste medzi šesticou najlepších, skončili ste. Dva pokusy! Športovec sa dlhé obdobie pripravuje na pretek, ktorý môže pre neho skončiť za pár minút. Ak sa vám prvý pokus nepodarí, neviete si predstaviť ten psychický tlak pri druhom pokuse, ktorý môže byť posledný. Dva pokusy...kam sa tak veľmi ponáhľame? Prečo súťažiaci nedostanú dostatočný priestor pre podanie svojich najlepších výkonov? Dva pokusy sú naozaj málo.

Čerešnička na torte – skok do výšky. Blanka Vlašičová a jej ne-skákanie kvôli novým pravidlám jasne dokazuje, že nemajú žiadny zmysel. Výškarka svetového formátu prišla na Slovensko, vo veľkej paráde vyhrala svoju súťaž, a keď prekonala výšku 204 cm, išla na osobný rekord 208 cm. Na prvý pokus latku zhodila...a rozlúčila sa so súťažou definitívne, nie však vlastným rozhodnutím. Nové pravidlá jej neumožnili skákať ďalej, pretože za celú súťaž už mala 4 nevydarené pokusy. Áno, toto sme chceli! Čo tam po svetových výkonoch svetových športovcov, hlavne nech sa taktizuje! Blanka, nabudúce skoč základ, a choď rovno na výšku 208 cm! Nezmyselné a totálne kontraproduktívne pravidlo. Presne v tejto súťaži sa ukázalo, ako nové regule znižujú kvalitu výkonov. Zdegenerujú krásnu atletiku úplne.

Zniev, krásny a ťažký 10.6.2009

Pred týždňom som ešte machrovala, že ja každý kopec behám, elegantne zvládam všetky výbehy, ani za nič neturistikujem. Zniev mi v sobotu zrazil hrebienok.

Čosi výnimočné v tejto sezóne, ráno som sa stihla rozcvičiť. Keď sme prišli do Kláštora pod Znievom, bolo teda dosť času pokecať s kadekým, vyobjímať sa s Púchovčanmi, pochváliť domácich za nádielku pri štartovnom bohatú ako na Ježiška. Rôzne minerálky, koláčiky, energetická tyčinka, vitamíny. Paulínyovci, rozmaznávate nás!

Z Čertovice som si na Zniev priniesla zníženú sebadôveru až panický strach, že znovu prehrám. Napriek tomu, že sem Ľuda neprišla, bála som sa všetkých súperiek. Ale bojovať sa musí aj tak, poďme na to. V chaose som sa ešte raz rozcvičila priamo na mieste, dala abecedu aj rovinky, v strese zabudla na ionťák, takmer stratila zlatý náramok, no báječné pocity pred štartom.

Prvá tretina preteku bola len mierne členitá, dupla som do toho hneď od začiatku. Tempo udával Palko Běčák, po rovine som sa ho držala ako kliešť. V prvom stúpaní mi ušiel. Už na začiatku mi začali tuhnúť stehná, výbeh na kalváriu, tak krásny po iné roky, mi teraz robil starosti. Na vrchu sme hradby neobiehali, pustili nás priamo cez ne, v útrobách histórie bolo fajn. Jeden z mála krásnych momentov v mojom trápení počas celého behu. Z kalvárie sme zbehli dolu a na rade bolo už len stúpanie. A prudké. Tak ťažké, strmé, náročné...že som proste prešla do chôdze :-( Nedalo sa inak. Tak ako väčšina chalanov naokolo, aj ja som dala ruky na stehná, snažila sa dvíhať kolená, kráčala. Problém bol, keď sa stúpanie zmiernilo a bolo to treba rozbehnúť. Z kráčania som bola stuhnutá ozaj ako drevo.

No, preteky amatérov, kadečo si môžeme dovoliť, potľapkávanie po chrbte či zadku od chalanov povzbudilo. Neustále predbiehanie s Mariánom Jungom, krásne sme sa vystriedali :-) Zlé bolo, že moja narušená psychika z Čertovice mi stále núkala dojem, že ma dobiehajú súperky. Obzeranie sa každú minútu mi neprospievalo. Obzeranie úplne zbytočné, keďže ďalšia kočka za mnou bola tri minúty. Lenže to som zistila až v cieli. V závere som sa vzchopila, kúsok pobehla, aj keď cez zuby. V cieli som šla do kolien. Zanadávala si. Prišlo mi zle od žalúdka. Chalani ma vytiahli ešte pár metrov vyššie, až na samý vrchol Znievu, pokochali sme sa nádherným výhľadom a bežali dolu. Predsa, v mojom úspornom a ešte k tomu spotenom dresíku bolo trošku chladno. Človek sa po preteku poteší sprche, ale spoločnej?! Uzimená, unavená, s otupenou mysľou, proste som do tej sprchy vhupla. Nejaký ochotný bežec mi ešte aj šampón podal :-)

Zjedla som naozaj ale naozaj výbornú kokosovo-ananásovú energetickú tyčinku a čakala s ostatnými na vyhodnotenie. Komentátor počas čakania pripomenul už moje 4. víťazstvo na tomto preteku. Výsledky zaznamenali čas o 20 sekúnd lepší ako vlani. Dobré. Pofotili sme sa s reklamou Helios, pozbierali ceny v tombole. Katka a Peťo, ďakujeme za krásne a bohaté preteky, zaraďujem vás do kategórie „naj“.

Ešte aj odvoliť v eurovoľbách som po pretekoch stihla. Nadšená som z nich nebola. V komisii sedí 10 ľudí a ja napriek tomu nedostanem všetky hlasovacie lístky. Musím si ich teda vypýtať sama, jedna pani za stolom hlesne „to sa stáva“. Asi len u nás :-/ Ocko mal voľby tiež netradičné, ale vďaka jednej milej členke okrskovej volebnej komisie nakoniec volil tiež :-)

Miss najkrajšie nohy v maratónkach 31.5.2009

Vonku zamračené, ja nevyspatá, aká krásna nedeľa. No ale na Muránskej planine ma čaká úžasný beh, pivko a jacuzzi, tak teda vstávam, zbieram zo šnúry bežecké handry a teším sa na chalanov. Už dávnejšie sme si sľúbili stretko na chate Zbojská, moje vyhliadky hádam nenaruší počasie. Banskobystrických 9°C a dážď však nadšenie nevyvolávali.

Dlhšiu chvíľu som sa zdržala pri krbe. Rodinná atmosféra, dohodli sme s organizátormi štart o polhodinu neskôr, tak ma chlapci ešte ukecali na jednu kávu. Aké piánko :) Keď bol čas ísť sa rozcvičiť, očekovala som súperky rozhodla sa, že z preteku bude tréning. Fartlek, ako povedal kouč. Úseky som dávala pred, počas, aj po oficiálnom behu, nech to má aký-taký efekt.

Za neustáleho dažďa, prvý kilák vo vysokej tráve, idylka pre bociany a žaby. Dávno mi v teniskách tak nečvachtalo. Rozmýšľala som načo ich vlastne mám... Po lúke prišla cesta, po ceste terén, zase cesta, a potom ku chatkám. Jeden z organizátorov ma naviguje a hovorí: popod chatky, tam bude pokosená tráva. Nuž, chatiek bolo veľa, tráva vykosená ku každej jednej, tak som sa zahrala aj na orientačnú bežkyňu. Organizátori, ak k Vám raz príde bežať niekto rýchly, isto v závere zablúdi, myslím to v dobrom, ja tam blúdim už tri roky.

Vyhriate bazény a chlapci v nich čakali. Poplávali sme v studenej vode, zohriali sa vo vírivke, poukazovali sporo zaodeté prednosti :) Regenerácia bola naozaj blahodárna. Vyhlásenie výsledkov prinieslo neočakávanú radosť. Tajná, špeciálne na tieto účely zložená hodnotiaca komisia zvolila v priebehu pretekov víťazku s titulom Miss najkrajšie nohy v maratónkach. Normálne som to vyhrala! Menej príjemné bolo, keď všetci na dôkaz chceli, aby som si dala dolu elasťáky. Našťastie, aj bez tohto úkonu sa zainteresovaní dohodli, že mi cena patrí. A mám ďalší titul. Tuším, kto v tom mal prsty, a úprimne ďakujem. Jožko Babka tiež získal cenu, za niečo podobné :)

S jeho výhrou sme si aj pripili. Odchádzala som s primeraným množstvom alkoholu v krvi a s obavou ako vydržím cestu domov. Palko Běčák dal pozor, šofér-gentleman, dokonca zastal keď bolo treba :) Za odmenu mu nabudúce aspoň auto povysávam. Žeby na Znieve?

Hanba na Čertovici 25.5.2009

Strašný výprask, to bol za pretek...ach jaj. Som rada na tomto svete, vážim si každú chvíľu čo strávim pod slnkom, s rodinou, prevažne s úsmevom na tvári, som vďačná za každé nové ráno. Ale táto bežecká nedeľa? Prečo?? Beh na Čertovicu – prvý pretek v tohtoročnom Slovenskom pohári v behu do vrchu. Vlaňajšie kopce boli dobré, ba výborné, jasný dôvod prečo ich pokúšať znovu. Vôbec som nevedela, čo ma na Čertovici čaká... a bolo ako v pekle. Pretek zlý, výsledok ešte horší, následky katastrofálne. Nemrzí ma druhé miesto, ale to, kto ma porazil. Ľudmila Melicherová. Áno, Ľudka, klobúk dolu.

No a teraz k tomu, čo sa Merkovej nepodarilo: Taktická chyba hneď na začiatku (ja bojko), pretek sa rozbehol pomaly. Nešla som dopredu, klusala som za súperkou. Prečo som si v plytkom stúpaní neurobila náskok? Lebo som ťapa. Stačilo pár sekúnd, ktoré chýbali v závere. No, ďalej. Po dvoch kilometroch prišlo prudké stúpanie a Ľudmila sa so mnou začala pohrávať ako mačka s myšou. V čase, keď som mala mať ešte ušetrené sily, som cítila stuhnuté stehná, lýtka, brucho, stuhnuté všetko. Keď Ľudmilu prestalo baviť brnkať mi na nervy, jednoducho do toho dupla a ušla. Behom chvíle si spravila náskok, ktorý prakticky rozhodol celý pretek. Nechcem sa vyhovárať na zdravotné či ženské problémy, ani na teplotu deň predtým, prebdenú noc kvôli kŕčom v bruchu. No viem, že bez týchto starostí mohli byť z preteku lepšie pocity.

Vybehli sme do sedla a čakalo nás najprudšie stúpanie. Ľudmila náskok zvyšovala. Všetci, čo tú časť kopca kráčali, išli predo mňa. Ďalšia chyba, moja zvláštna logika – keď je to beh do vrchu, vzdorovito všetko bežím, aj keď je jasné, že v strminách by som kráčaním získala, respektíve v tomto prípade nestratila na Ľudu tak veľa a dalo by sa s tým v závere ešte niečo robiť. Zase raz som doplatila, keď som odvrhla turistickú a uprednostnila bežeckú eleganciu. Tesne pred koncom stúpania mi energiu dodala Katka Paulínyová, vrelá vďaka. Aj za pravdu, ktorú povedala v cieli, že vo chvíli, keď ma videla, som bola tuhá a nemohúca ako poleno :-)

Na vrchole som s bežcami pre istotu prekonzultovala, či nás čaká už len klesanie, a keď súhlasne zahučali že asi dva kiláky už len dolu, zavelila som „tak poďme“. Jeden chalan poslušne zrýchlil. Ja nie :-) Chalanisko sa proste nadýchol...a ušiel. V cieli dobehol pred Ľudou, tam som mala byť!! Ja som tiež zrýchlila, predbiehala dolu kopcom kadekoho, aj Ľude som sa približovala, ale nedobehla... Rozdiel v cieli 11 sekúnd.

A teraz tie dôsledky. Jasný cieľ na tomto preteku dokázať, že mi kopce idú a plným právom chcem ísť na ME či MS, sa prepadol kamsi do pekiel tohto kopca. Aj keď to nebola kvalifikácia, všetci videli moje fiasko. Pán Bakyta, najkompetentnejší, Marcel Matanin, ktorý má tiež do toho čo povedať. A nakoniec Palko Faško, ktorý do mňa oprávnene rýpal celý čas na káve. Ako keby to všetko nestačilo, ešte aj ľavý predný stehenný sval som si natiahla :-( Minimálne tri dni nebudem môcť behať úseky. A to som v sobotu chcela bežať Borišov. Maťka, zabudni.

Nuž, a pár pozitív. Viem behať z kopca. Ďalšia súperka bola za mnou 4 minúty. A vďaka jednej bežeckej hviezde som si domov doniesla krásnu šiltovku značky Nike. Skoro vôbec mi nepadá na uši :) Marcel, ďakujem.

Dolná Lehota – doják aj o prvom slovenskom kozmonautovi 30.3.2009

Tento pretek sa vždy podarí zaradiť na víkend, kedy sa posúva čas. V sobotu absolvujem 12 kilometrov v Topoľčiankach, nasledujúcu noc spím o hodinu menej, takže patrične rozospatá sa v nedeľu ráno valím na stanicu, aby som sa dostala do BB, kde ma vyzdvihne Erik a spolu ideme ďalej. Konštatujeme včerajšie vydarené preteky a blahorečíme rovnakému regeneračnému postupu – studenej vode na lýtkach.

Do Lehoty sa dostávame zavčasu, istíme sa, lebo ako si spomínam, tu sú organizátori natoľko šikovní, že plánovaný čas štartu už viackrát posunuli poriadne dopredu. No dnes sme prišli výnimočne skoro. Rýchlo sme sa zaprezentovali, krátko zanadávali na severo-súperov :) a posadili sa ešte na polhodinku do auta. Driemajúc v duchu rozmýšľam, kedy vybehnem do začínajúceho dažďa.

Bála som sa, že ako už po dva ročníky, aj teraz zmeškám posunutý čas štartu, šla som sa teda rozcvičiť s dostatočným predstihom. Samozrejme, tento krát sa posun nekonal a ja som bola rozhýbaná aj na troje preteky... Všetkého veľa škodí, taká rozcvičená, až som bola precvičená, a keď sme vybehli, mala som pocit, že prichádza pohroma. Ďakujem za to, že už behám dosť dlho a viem si uvedomiť, že panika nie je vhodná. Tak prvé stovky metrov trpím svoje tvrdé nohy a bežím za súperkami. Správna dávka adrenalínu prichádza včas, ja sa uvoľňujem, a teda rozbieham, idem na čelo. V polovičke trate súperky strácam. Z cesty na chvíľu do terénu, znovu na cestu a už len do cieľa. Pri vzdialenosti 2,5 km toho veľa nenašpekulujete, jednoducho rozbehnete a držíte do konca. Cieľom prebieham spokojná s časom aj prvenstvom.

S kočkami pokluskáme, povzbudíme chalanov, ktorí bežia po nás, prezliekame sa do suchého. Danko Matis mi ochotne ponúkne odvoz domov a cukrovú vatu ešte pred guľášom. Prijímam oboje :) Guláš je srnčí, výborný. Takže papám, vyhodnotenie nevnímam. Len Tomáš Kubej dobehne, že mám ísť na vyhlásenie výsledkov, že už na mňa na bedni čakajú. Fajn ľudia, títo bežci.

S informáciou o víťazstve sa delím s bráchom, pýta sa, čo to bol za pretek. Na počesť prvého slovenského kozmonauta, vravím. Remeka? Po x-tý krát rezignujem a vysvetlím, nie, Ivan Bella je z Dolnej Lehoty, a už si to zapamätaj! :) Nepochybujem, že si zo mňa bude znovu uťahovať pri prvej bežeckej či inej príležitosti. Rozmýšľam kedy začne behať, kedy dostane rozum, a čo bude asi skôr. Teším, teším na ďalšie preteky :)

Rajecko-borošovský doják 24.3.2009

Už niekoľko rokov vždy v tomto období riešim dilemu, či hľadať cez víkend bežecké preteky, alebo sa a ešte vyšantiť na bežkách, kým je sneh. Tretí marcový týždeň bol štedrý, poskytol oboje.

Už v piatok sa dostávam do krásneho kúta Slovenska, vďaka priateľom, ktorí ma k sebe na víkend pozvali, idem spoznávať bežecký maratónsky raj – Rajec. Takmer po tme s Jankou vybiehame na tréning, trošku poklusať pred zajtrajšími pretekmi. Po chvíli stretávame Janka Uhlárika, ktorý sa k nám pridáva, bežíme smerom k horám a ja sa kochám nádhernou zasneženou prírodou. Oproti zdravíme bežkyňu, ktorá už tréning končí. Za pár minút v tejto malej obci stretávam viac bežcov ako vo Zvolene za celý týždeň! Moja bežecko-fanatická duša je nadšená.

V sobotu ráno sú pocity horšie. Prebúdzam sa akási mdlá, napuchnutá, bez chuti na raňajky, čo je pri mojom apetíte predzvesť choroby. Zatiaľ sa nevzdávam, opäť s Jankou, vybiehame na raňajšiu predpretekovú rozcvičku. Vraciam sa celá spotená, s myšlienkou, že pretek nepôjdem. S „koučom“ Riškom debatujeme, ako riešiť môj čudný zdravotný stav a vysoké tepy. Na chvíľu si ešte líham na gauč, ale o pár minút už smerujeme pešo cez pole na miesto štartu. Preberám sa.

O tomto behu počúvam pár rokov, no vždy som pred ním mala rešpekt. Predsa, 15 kilometrov som v preteku ešte nebežala. Psychicky sa pripravujem na hodinový beh. Zaznejú názory, že hore bude sneh. Vybieham opatrne, prvé kilometre po ceste. Neskôr vbehneme do terénu, kde striedame všetky možné povrchy – prach, štrk, blato, vodu...čo ešte príde? Ale samozrejme, najprv čľapkanica, potom súvislá vrstva snehu ma necháva v nemom úžase.

Polovica trate do kopca, druhá polka dole – tak krásne, tak lákavé pre mňa. V kopci som sa vytešila, dolu to rozbehla...len akosi zavčasu :) To, že bežíte dole, neznamená, že oddychujete. V pretekoch letíte ako blázni, lebo aj ten pred vami a za vami beží ako šialený.

Vedela som, že by som sa mala šetriť na záverečnú 3-kilometrovú rovinu proti vetru, ale v zbehu som minula takmer všetky sily. Keď sme vybehli na cestu, doľahla na mňa únava, navyše moju odolnosť sa rozhodol otestovať tak nenávidený vietor. Myslela som si že šliapem na mieste. Posledných 12 minút bolo pekelných, cieľ som pretínala síce ako víťazka, ale v poriadnej únave.

Moji známi si ma u seba nechali až do nedele, keď sme spoločne absolvovali Skalku na bežkách. V Rajci bolo úžasne, krásny kraj, dobrý pretek, vynikajúca starostlivosť mojich hostiteľov. Týmto ich oficiálne pozývam na výmenu ja do Zvolena :)

Dve veci ma však za tento víkend mrzeli. Nebola som voliť v prvom kole prezidentských volieb :( Snáď mi to bude odpustené pri absolvovaní druhého kola. A čo ma ešte trošku škrie, že som sa v Rajci nestretla s mojim idolom Ľubkom. Tak to zase necháme na Tatry :)

Oslobodený Zvolen 19.3.2009

Marec. Pretekárska sezóna začala. Tradične, mojim prvým pretekom v roku je beh oslobodenia Zvolena. Z tohto podujatia mávam zmiešané pocity, no pozitíva prevládajú. Aj keď história nie je moja silná stránka, vážim si všetko, čo sa koná na počesť oslobodenia môjho rodného mesta. Pocit bezpečia z preteku na domácej pôde, rešpekt z niečoho, čo sa pravidelne organizuje už 32 (!) rokov.

Na druhej strane, samotné preteky – veľmi slabo organizované nijak extra nelákajú bežcov, nie to divákov. Vždy si však poviem, som tu doma, je mojou morálnou povinnosťou bežať tam. Trochu samochvály neublíži, z tejto „povinnosti“ sa zrodila štatistika, ktorá vravela, že sa tohto preteku zúčastňujem a obhajujem víťazstvo už 16-ty krát :)

Predpokladala som, že nejaká významná konkurencia mi nepríde, ale že budem bežať úplne sama, to bolo poriadne sklamanie. Absenciu súperiek som pred štartom až tak nevnímala, tieto preteky vždy beriem ako test a indikátor formy na začiatku sezóny. So súperkami či bez nich, vždy si tieto preteky naplno odmakám, aby som vedela ako na tom som.

Hneď ako som vybehla, bolo jasné, že sa idem na vzdialenosti 1,5 kilometra potrápiť. Nie je to veľa, práve naopak, je to krátke a preto rýchle. Úseky som v tréningu nebehala ani nepamätám, nerozbehané nohy nechápali, čo od nich chcem, prečo ich nútim bežať v takom tempe, snaha o predĺženie kroku nemala úspech, ale bojovala som, dúfajúc, že zabehnem rovnaký čas ako vlani. Na začiatku záverečnej 300-metrovej rovinky som pozrela na stopky a pochopila, že to bude pomalšie. O dosť. Zľakla som sa. Strach z prepadáku prinútil nohy predsa len trošku zrýchliť, aj keď boli ako drevené. Prebieham cez cieľovú čiaru a pociťujem sklamanie, čas je horší oproti minulému roku o pár sekúnd. Nevadí, hlavu hore, mám predsa celú sezónu pred sebou, dá s s tým ešte niečo urobiť. Tak sa obliekam, pobehujem, povzbudzujem chalanov, teším sa z prítomnosti známych tvárí, ktoré som videla naposledy v decembri. Ľudia sú dôležitejší ako výkon.

To, že som bežala bez súperiek, mi dostatočne v závere pripomenula organizátorka pretekov, ktorá sa rozhodla, že si cenu nezaslúžim :) Týmto sa jej za podporu mojej športovej činnosti chcem veľmi pekne poďakovať. Určite tie financie v obálke, ktoré jej ostali, využije lepšie ako ja. Prečo by mala niekoľkými eurami podporiť nejakú domácu športovkyňu, ktorá každý rok príde na jej preteky... Na tieto preteky chcem prísť aj o rok, naozaj si dôvod ich konania vážim, len Danica Sokolíková by si mala uvedomiť a prehodnotiť, čo robí, účasť hŕstky ľudí (tento rok 17 dospelákov a niekoľko mladých) hovorí za všetko.

Skalka. Prakticky vzaté, raj. 28.2.2009

Všetky citové výlevy sa dajú rozumne vysvetliť. V sobotu poobede hľadám pravý dôvod, príčinu, fakt, prečo sa cítim šťastná ako blcha. Tentoraz som si vyselektovala tri potreby v živote, v tom šťastnom živote: ľudia, ktorých mám rada, miesta, ktoré sa mi páčia, činnosť, ktorá ma baví. Keď sú splnené všetky uvedené podmienky, je to ideál. Nemusíme byť príliš nároční, stačí, ak jedna zo „svätej“ trojice vysoko prevyšuje priemer, ostatné v tej chvíli nie je potrebné hodnotiť. Ale dnes ideál nezaváhal.

V Kremnici sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú mi blízki. Celé dni, týždne, mesiace by som s nimi vedela stráviť. Už len pozdrav, bozk a objatie s týmito osobami spôsobuje úsmev na tvári a pokoj v duši. Krátka debata, čo je nové, kým sa vezieme na Skalku. Veľa snehu na ceste, otrasy ako vždy, obavy, kedy pred nami nejaký „dokonalý šofér“ zastane, my za ním...a už sa nepohneme :) Stalo sa. Tesne pod parkoviskom vyskakujeme z auta a tlačíme, tradičný rituál na zahriatie pred tréningom. Obúvame lyžiarky, vyberáme bežky z vaku, rozmýšľame čo obliecť. Chalani majú preteky, ostávajú na štadióne, my – dve baby, pokúšame južný, asi 17-kilometrový okruh. Prvý výbeh nás zavedie na neupravenú stopu. Druhý pokus je síce zjazdnejší, ale na pretekárskej trati točiť nechceme. Do tretice všetko dobré, dostávame sa na plánovanú trasu a ja začínam vychutnávať. Po dvoch mesiacoch na bežkách, štýl je stále dobrý, sila v nohách tiež, predbieham turistu za turistom. Občas s Jankou zastaneme, napijeme, rýchlo mobilom pofotíme a pokračujeme. S vyplazeným jazykom zvládame jeden obrovský (naozaj ťažký) kopec, no hneď za ním si povieme, že nabudúce sem chceme ísť zas. Vozím sa po bezpečnom snehu, každým sklzom šťastnejšia, usmievam sa do slnka, ktoré robí túto chvíľu dokonalou.

Ďalej obe machrujeme, všetkých v pohode predbiehame, ťažíme zo skúseností, dobrej kondičky, aj výstroja. Na každej rovinke to rozbalím, zákruty idem tiež svižne a odvážne, nevšímajúc si zráz podo mnou. Po hodine vozenia, šantenia a nadšenia nadobúdam presvedčenie, že toto milujem viac ako beh. Som si istá.

Na štadióne sa znovu všetci stretávame. Analyzujeme ich preteky a náš tréning. Riško pôjde na bedňu, cítim sa náramne dôležito, že sa s ním vôbec môžem baviť :) Dám ešte malé okruhy na záver, nech si nohy dlho pamätajú, aké potešenie mi spôsobujú bežky a skejtový štýl po slnkom zaliatej trati, širokej ako diaľnica. Janka opretá o paličky chytá bronz, Milan ochutnáva Demänovku. Niekto ma zastaví, aha, bežkyňa do vrchu. Opäť narastiem o pár centimetrov :)

Pri aute sa prezliekame vo väčšom kľude ako na začiatku zimy, vtedy, pri teplote 14 stupňov pod nulou sme museli kmitať oveľa viac, aby neomrzlo čo nemá. Chlapík na parkovisku nás akosi nezaregistroval, sme bez dodatočných nákladov. Odchádzame. V aute dávame čajík, koláčiky. Úžasní ľudia, krásne miesto, šport v podobe veľkej zábavy. To je raj.

V krajine zázrakov...alebo čudákov? 30.1.2009

V januári mrazy udreli, kedysi by som pri teplote niekoľko stupňov pod nulou nevybehla, ale teraz? Som predsa profíčka, odolávajúca krutým nástrahám v procese prípravy... no dobre, nie som profíčka, ale denníček si žiada zapísať ďalšie kilometre. Ok, ani to nie je pravda, proste som len pribrala a potrebujem čo-to zhodiť. Tak, hneď je svedomie čistejšie.

Oťapená zimou, absolútnou rovinou a absenciou ľudí (a ich psov), v čase obeda klušem smerom na Sliač, proti prúdu po pravom brehu rieky. Pod sliačskym mostom sa otáčam, slnko mi zasvieti do tváre a ja sa prebúdzam. Všetko naokolo biele, zasnežené, sa zrazu krásne ligoce, podvedome zrýchlim od radosti, že ma čaká nádherných 40 minút, kedy budem prijímať „slnečný“ vitamín D, tak prepotrebný pre moje zdravie a dobrú náladu. Keď zbieham z úzkeho chodníčka na rovnako zasneženú širšiu cestu popri záhradkách, prekvapenie či zarazenie na seba nenechá dlho čakať.

Najprv zaregistrujem za chrbtom vrčiace auto. Automaticky idem na kraj cesty, auto prechádza okolo mňa. Sneh po kraji je vysoký, ťažko zvládnuteľný pre solídny beh, a tak v okamihu, keď je auto na mojej úrovni, chcem znovu skočiť na vyjazdenú cestu, no úkosom zbadám natiahnuté lano za autom. Panika, keďže už som jednou nohou na ceste, čo ma asi prejde, s obavou sledujem koniec lana – a prichádza šok. Dieťa. Na lane sú zavesené sánky, či boby či čo, a rehúňajúce sa dieťa. Riziko? No a čo. Výfukové plyny? Nech. Hlavne že dieťa sa sánkuje. Prečo by mali rodičia zdvihnúť zadok, vynaložiť trochu námahy a ťahať sane... Akoby som počula „moderných“ rodičov, vidíte ako sme chytrí, a bohatí, môžeme si to dovoliť. Ach jaj, neodpadávam, bežím ďalej.

Pri sídlisku prebieham cez cestu, križujem starší pár na prechádzke. Pani, veľmi slušná, s dávkou odvahy a rýchlosti :), ma zastaví so slovami: „Prepáčte, prosím vás, nie sú na hati medvede?“ Vytreštím oči ešte viac ako na to decko za autom. Medvede?! V mysli sa vynorí môj obrovský strach z týchto zvierat, pýtam sa kde preboha?! A pani dodáva, na Hrone, viete, nó, ľadové medvede, či sa nekúpu. Mne konečne dochádza, na koho sa pýta a ja odpovedám že nie, žiadnych ľudí v plavkách pri mínus iks stupňov som vo vode nevidela...

Pani sklamaná, otáča sa a nevenuje mi viac pozornosti. Som zmätená. Mňa niektorí považujú za blázna, čudáka, dokonca šialenca, no dnes som o podaktorých „uvažovala“ ja. V dobrom či zlom. Tréningy sú krásne, no niekedy čudné, a potom si pripadám ako Alica v krajine zázrakov. Len ja nie som z rozprávky. Behám naozaj :)

Silvestrovský doják ´08 02.01.2009

Posledný deň v roku, prvý pohľad z okna, krásny deň pred nami. Viditeľnosť na kilometre a chuť utekať ešte ďalej. Trošku som si privstala, no aj tak som sa zabudla kdesi pri vločkách, káve či hádzaní tenisiek do tašky a zvyčajný ranný predpretekový tréning som nestihla. No, nestihla, beh na stanicu (pomerne intenzívny a so záťažou) snáď môžem započítať. Tie štyri minúty behu mi stačili na spoznanie, že s počasím niečo nie je v poriadku. Alebo so mnou...pri teplote -12°C. Poriadna kosa! To tu ešte túto zimu nebolo. Nezasneží, ale mrznúť bude jedna báseň. Napriek tomu smer bol jasný, Michalová. Pretek v tejto dedinke tradičný, 12. ročník. Účasť čo do kvantity nič moc, ale kvalita, na tú som sa tešila. Nie bežecká, lebo tá ide cez zimu bokom. Všetci sme predsa alebo objedení, alebo chorí. Zabehnuté časy sú vedľajšie, dôležité je dobré srdiečko. Úsmevy, objatia, priania a potľapkávania...

Rozcvička sa odkladala, kým sa mohla. Polhodinku pred štartom sme predsa len vyšli rozhýbať kosti, no keďže sme nechceli pri mínus 9°C zamrznúť, rozklus bol svižný. Tak si s Erikom vravíme, prvý pretek za nami :-) Vrátili sme sa späť a urobili posledné úpravy pred štartom skutočného preteku. Tri tričká, dvoje rukavice, jedna šatka zvrchu hlavy, ďalšia na nose a lícach. Moja snaha zakryť, čo sa len dalo, nevyšla podľa predstáv a Paľko z Lehoty si neodpustil poznámku, že kam sa chystám, však žiadna banka na vykradnutie po ceste nie je. Môj skvelý kamarát mal zasa pravdu, preteky sa cez šatku udýchať nedajú. Pôvodný zámer uchrániť nedoliečené hrdlo som teda zrušila a šatku si pekne-krásne dala z pusy dole. Nezamrzla som, ani som to necítila, eufória z behu urobila svoje. Mne sa totiž od štartu bežalo stále lepšie, rýchlejšie a radostnejšie (čo tam po hrdle, že?!).

V polovici trate padlo rozhodnutie bežať nielen na prvenstvo. V hlave aj v nohách skrsla nová snaha o prekonanie traťového rekordu, ktorý som tu zabehla pred dvomi rokmi. Profil trate nemohol byť lepší, behy na spôsob „polovica hore, polovica dole“ milujem. Toto proste behať viem, a zase raz som to v druhej polke celkom roztočila. Vlastný traťový rekord som prekonala o 40 sekúnd. Moje malé víťazstvo. Naozaj len moje, lebo organizátori nemali šajnu kto som, keď som dobehla do cieľa, a spomínať ešte nejaký traťák by asi bolo nad ich sily...

Pri kapustnici a poháriku sme s bežcami prebrali všetko podstatné. Ako nám slúži zdravie, akí sú naši noví priatelia a aké budú ceny ďalší rok v eurách. Ceny pretekárske. Nie kvôli nim behám, ale zrejme si nabudúce rozmyslím, či tento silvestrovský beh pobežím, ak o rok vyfasujem obálku s niečo vyše 13 eurami :-) Nuž, máme aspoň za čo osláviť Nový rok.

Nekupovala som litre šampáňa ani kilá orieškov, neposielala stovky smsiek. Napriek tomu bol Silvester 2008 krásny. Aj vďaka bežeckej časti dňa. Snáď bude takých dní veľa aj v nadchádzajúcom období. A ja sľubujem, že si v roku 2009 to hrdlo doliečim.

Aj v daždi sa dá 17.12.2008

V momente, keď som otvorila vchodové dvere s cieľom vybehnúť, mi bolo jasné, že dnešný tréning bude zrejme zaujímavý, no každopádne plný vody. Prší. V daždi sa behať dá. Človek musí mať primeranú telesnú teplotu a telo nezachladne. Vravím si, vybehnem aspoň na polhodinku, trošku zrelaxujem, dážď je predsa romantický...

Už pri dome na mňa zazerajú prví náhodní svedkovia môjho šialenstva. Svedkovia unavení, podvečer sa vracajúci po tme z práce, premýšľajúci o problémoch, ktoré ich čakajú doma. Som zvyknutá, pridám, nech im nie som dlho na očiach a zbytočne nedráždim svojou vitalitou. Po pár minútach behu prší oveľa viac. Stále to však nie je ničivý, záplavy vytvárajúci lejak a tak pokračujem v tréningu. Rýchlo si uvedomujem vplyv dažďa v podobe mokrých tenisiek (teda mokrých ponožiek, teda mokrých nôh), dážď tiež trochu premočil elasťáky na stehnách, ale inak je pohoda. Správna šiltovka či šatka, nepremokavá vetrovka a rukavičky zachránia veľa tepla. Pokiaľ je človek zohriaty, chlad necíti. Len tento čas netreba prešvihnúť. Takže ďalej klušem smerom na sídlisko Západ a zahrievam sa. Na Západe však prší tak silno, že je zbytočné obchádzať alebo preskakovať mláky. Ľudia kráčajú oproti mne a majú na tvárach jasný výraz, keby nemuseli držať dáždniky, ťukali by si prstom na čelo... Bežím ďalej, počúvam muzičku a v duchu sa smejem, ako by môj hrozný hudobný (ne)vkus niekto skritizoval, keby vedel čo počúvam. Takmer idylka. Prebiehajúc cez hronský most, fŕkanie z áut mi rýchlo pripomenie neustály dážď. Ešte to tak, aby som zabudla že prší...

Dážď má pri týchto „verejných“ tréningoch, keď sa behá po zimných osvetlených uliciach, jedno obrovské plus. Čím väčší dážď, tým menej ľudí. Nezavadzajú. Málo psíčkarov, menej skupiniek machrov s cigaretkou a fľaškou okolo lavičiek (skoro ako dvanásti mesiačikovia), žiadne babky, ktoré sa vždy tak zľaknú, že ich niekto (to ako ja) naháňa. A ja sa bojím že raz niektorá z nich dostane infarkt. Na Podborovej sa otáčam a bežím späť, prestáva pršať.

Ľudské telo je najlepší radiátor, oblečenie začína pomaly na mne schnúť. Tak si potichu nadávam, že prečo som musela na tréning vybehnúť v tom najväčšom lejaku. Vlastné výčitky sa však ukážu ako zbytočné, ďalšia časť voľného klusu prebieha opäť v daždi, je úplne jedno, kedy človek vybehne. Zrejme nejakým spôsobom vyšinutá, po hodine pätnásť sa rozhodnem, že pridám ešte jeden kiláčik navyše, veď je vonku tak fajn. Bežím teda viac ako včera, štatisticky 20 minút v suchu, prvú a poslednú polhodinu vo vode. Domov dobieham nesmierne spokojná. Vyzúvam sa už predo dvermi, pôvodne biele ponožky sú teraz krásne tieňované, smerom k chodidlu čoraz tmavšie, pri prstoch čierne. Za pokus oprať ich veľa nedám, však trénovať môžem aj v šedých :-) Behanie je úžasné.

Ako som nebežala Bobrovec 13.11.2008

Niekedy sa nedá. Až doteraz som sa úspešne vyhýbala tejto slovnej formulke v presvedčení, že keď sa chce, dá sa všetko. Minulý týždeň som sa však zaradila do davu, ktorý používa túto výhovorku, ba dokonca som priznala, že to vôbec nemusí byť výhovorka, ale že v pozadí existuje objektívna príčina.

Dlho a veľmi som sa tešila na sobotu, keď sa bude bežať Bobrovec. Tak ako som niekedy škrtala behy do vrchu, tak som si ich teraz zamilovala a výzva na výbeh do ďalšieho ťažkého kopca, ktorý bude zakončený víťazstvom, ma žhavila už niekoľko dní vopred. Posledný beh do vrchu v tomto roku, spoločenská udalosť, bilancovanie, oslavy, light prípitky. Bobrovec mal v mojom pláne pokračovanie v Liptovskom Mikuláši, kde sa v ten istý deň bežal maratón i polmaratón. Ak sa niekomu nežiadalo štverať do vrchu, určite šiel na druhý spomínaný pretek. S toľkými ľuďmi som sa chcela stretnúť! Vo štvrtok sa však veci zbehli inak ako bolo mnou pokladané za samozrejmé.

Objektívna príčina nebola zdvorilá a nezaklopala, jednoducho vtrhla a podala stanovisko, ktoré zrušilo Bobrovec, Mikuláš aj plánované more radosti. Otras bol veľký, malé zemetrasenie. Najprv výbuch, zlosť, potom plač, smútok. A sklamanie. Moja zábavka v podobe behania kade-tade po kopcoch a bezstarostné stretnutia s priateľmi museli ustúpiť dôležitejšej veci. Práci. Nech som špekulovala ako som chcela, najrozumnejšie bolo obetovať malý sen, aby bol neskôr zrealizovaný ten veľký.

Tak som v sobotu nebežala, nekecala so súpermi, nepodávala si ruky s víťazmi, ani neriešila ceny s organizátormi :) Milí moji bežci, veľmi som chcela byť s vami a veľmi ste mi chýbali. Ale nešlo to. Proste sa nedalo...

Znovu sa o trošičku skresali moje ideály, a ja som o niečo prispôsobivejšia. Človek musí robiť v živote kompromisy, pracovná sobota bola určite jedna z mnohých, ktoré na mňa čakajú. Lenže táto bola nečakaná, zobrala úsmev z tváre... a bolela.

Plán pretekov a realita dubákov 10.11.2008

Aj keď behanie je koníček pre mňa výsostný, nie vždy som celá „hr“ do preteku či tréningu. Veď aj tú poslednú nedeľu bolo viac možností ako využiť čas. Tenisky na preteky už boli nachystané, ale človek občas zaváha. Stráviť na ceste niekoľko hodín a potom si na štarte dokazovať, čo viem s veľkou dávkou objektivity posúdiť aj z tréningov, a to že forma nie je najlepšia, zrovna nepotrebujem. Tentoraz vyhrali hríby, vlastne za posledný mesiac som sa o ne pokúšala trikrát. No tak ako klesá na jeseň moja bežecká výkonnosť a ja mám pretekov čoraz menej a menej, podobný vývoj mali tiež nájdené dubáky.

S ockom sme sa teda každú z troch nedieľ vždy na 2-3 hodinky vybrali do lesa. Ocko chcel ísť tam kde sú isto iste hríbiky a možno aj medvede. No keďže ja sa medveďov bojím a ocko ma má rád :-), miesto som vyberala ja. Ktovie, či za nájdený počet dubákov môže ten istý les alebo naša schopnosť hľadania... Ako som si prvýkrát doniesla domov „hooodne“ tmavohnedých hríbov dubových či smrekových, o týždeň to bolo už len niekoľko kusov a naposledy jeden celý dubáčik a jeden koreň k tomu. Ešteže som mala so sebou aj termosku s čajom, chlebíky a sladkosti, a košík nevyzeral taký prázdny. Nevadí, do praženice budú dobré aj tie ostatné – rýdziky, masliaky a kozáky.

Maťka, škrečok veľký, všetko počistila, upražila a do mrazničky uložila. Hríbových balíčkov je asi na pol zimy, hádam do konca novembra ešte niečo porastie. Alebo vyberieme lepší les.

Nedeľné hľadania hríbov majú svoje čaro, ktorému neviem odolať, aj na úkor behania. Hoci som si občas pripadala ako stopársky pes Rexo, nohy som mala premočené a nejaký hubár kráčajúci oproti mne provokoval s rodinkou dubákov, ktorá sa mu nezmestila do dlaní. Krásne pocity, šušťanie lístia či liesková palica ostávajú v spomienkach dlho.

Doják okolo Sidorova 28.10.2008

Bez bolesti hlavy, ale s predtuchou ťažkých nôh po včerajšej oslave, začala som sa v nedeľné ráno chystať na preteky. Vďaka patrila časovému posunu, môj spánok trval o hodinku dlhšie. Po dvoch týždňoch som sa tešila na nadchádzajúce podujatie v relatívne teplom počasí. Neprší, nesneží, to musí stačiť.

Cesta do Ružomberka bola rýchla, beh okolo Sidorova už menej. Pre mňa 13 dlhých kilometrov. Často ma kamaráti bežci nahovárali na tento pretek, ale vždy boli dôvody prečo neísť. No rok výnimočný, aj bez prípravy konečne som si dopriala tieto krásne preteky. Trať som poznala, časť sa behá aj v rámci iného preteku, mnou niekoľkokrát absolvovaného, na Malinô Brdo. Čakala a patrične som sa tešila na polhodinové tiahle stúpanie od prvých metrov až kdesi do polovice trate. Kúsok, pre dobrý štart a finiš po ceste, ostatok v teréne. Lístie, ihličie, šišky a korene, niet nad mäkký lesný chodník :) Počasie prialo a keď sme vybehli z hory na lúku (v zime asi zjazdovku), slniečko svietilo krásne do tváre. Dostatočne som teplé lúče ocenila, keďže pred štartom som hrdinsky zvolila tielko a nie niečo s dlhým rukávom a rukavicami.

Niekde v polovici ma silným potleskom a pokrikovaním povzbudila tlupa športovcov – nadšencov. Podpora sa však skončila hneď ako som chalanom kúsok odbehla a to ticho sa vôbec nepáčilo pretekárovi bežiacemu za mnou. Zrejme známy spomínaných divákov, povzbudzovanie si vyžiadal výrazným „a mne nič?!!“ Chlapci k dlhému potlesku pridali aj hlasný smiech a ja som sa, stále stúpajúc do kopca, musela smiať tiež. Moja škoda, že som presne nezaregistrovala jeho odpovede na otázky, kde doteraz bol... :)

Vystúpali sme a prehupli sa do druhej polovice. Ešte len teraz začali preteky. Dolu kopcom to každý odbrzdí, aj keby mu malo nohy odtrhnúť. Tak ako môj stály súper predo mnou, aj ja som na úzkom chodníku robila čo sa dalo, aby sa noha nešmykla dolu svahom, aby som vybrala všetky drobné zákruty a nenarazila do stromu. No popri tom som (určite nielen ja) vnímala celú tú nádheru okolo mňa, čistú nevinnú prírodu. Na chvíľu som obetovala pomyslenie na cieľ a duša zatúžila bežať lesom čo najdlhšie. Iná časť duše, tá pretekárska a bažiaca po víťazstve však nedovolila spomaliť. V rovnakom (aj keď nie zrovna najrýchlejšom) tempe som teda dobehla do cieľa. Čas obstojný, ale som vďačná za každé prvenstvo.

Prišlo na podávanie rúk. Každý s každým. Vždy je to tak: najprv bežcovi, ktorý dobehol tesne predo mnou a za mnou. Bežkyni, ktorá (ak) dobehla predo mnou a za mnou. Ostatným dobrým. A nakoniec tým skalným, ktorým gratulujem vždy, nech bežia akokoľvek. No jednu gratuláciu som v nedeľu vynechala. Človek behá, kým si nezoderie nohy po kolená – a jeden z bežcov to naplnil doslova. Ťažko znášam pohľad na krvavé kolená, dlane... Paľko, dávaj na seba pozor a nabudúce ti zagratulujem dvojnásobne.

Narodeniny a iné dôvody na (ne)behanie 26.10.2008

Keď sa v polovičke októbra rozhodlo, že si dávam od behania pauzu, chvíľu som prekypovala radosťou. To boli predstavy, ako ja idem všetko stíhať! Dokončím sťahovanie, pochodím obchody, doprajem si návštevy a tak ďalej a tak ďalej... Ale pravdaže. Po týždni som si priznala, že už boli aj krajšie dni. Stále som sa niekde motala, vyjedala sladkosti a bola zo všetkého nervózna. Po 7 dňoch mi nedalo, musela som vybehnúť. Tá radosť... čerstvý vzduch, vôňa lístia, svižný krok a hŕba psov pri Hrone, to mi chýbalo :) Keď som sa na druhý deň v robote vyškierala ako jesenné slniečko, kolegyne hneď vedeli, že som doplnila chýbajúcu dávku drogy v podobe tréningu.

Čo sa nestihlo v septembri, podarilo sa presne o mesiac. Ten správny, môj „narodeninový“ mesiac bol všelijaký, len nie vhodný na oslavu. Kopec pretekov u mňa, dovolenka či študijné a pracovné povinnosti najbližších. Na koniec októbra sme teda naplánovali trochu oneskorenú oslavu. Narodeninoví boli viacerí – dávno dospelý brácho, čerstvo dospelá sesterka a vekovo niekde uprostred moja bytosť. Rodinka sa zišla u mňa. No keďže moje bežecké voľno už doznievalo a mňa doma išli mrle zožrať, pridala som do denného harmonogramu už aj behanie. Výsledkom bol síce neskutočný pocit šťastia z tréningu, ale aj meškajúci prípitok a jednohubky, za čo sa mojim najbližším ospravedlňujem. O čo neskôr, o to príjemnejšie mi bolo. Dopriala som si (a snáď aj ostatní), čo stôl dal – chlebíčky, čokoládku, aj Soberano :) Pre mňa čarovné uvedomenie, že v rodinnom kruhu väčšinu tvorili študujúci a ich študentské povinnosti.

Vychutnala som si stretnutie rodiny na maximum. Nič to, že ďalší deň bol v pláne 13km dlhý pretek. Nejaký ten beh pred a po oslave nemohol chýbať. A ja si postupne skladám životnú mozaiku, v ktorej rodina je ten hlavný dielik, no behanie, ako zisťujem, tiež.

Mám po sezóne 15.10.2008

Zaskočil ma tento fakt, priznám hneď na úvod, aj keď raz to prísť muselo. Od marca, ako som začala chodiť na preteky, sa moja výkonnosť zlepšovala, týždeň čo týždeň bola väčšia radosť z víťazstiev, z dobrých časov, zo stretnutí s priateľmi bežcami, občas aj z dobrého guláša :) Keď som v júli na „Európe“ v behu do vrchu dobehla na 22.mieste, mala som pocit, že túto sezónu už lepšie byť nemôže. Ale bolo. Prišiel „Svet“ a s ním 19.miesto, a popri týchto pre mňa top pretekoch celý rad ďalších, menších úspechov. Pohodlne som si za ten čas zvykla, že mi to behá, a celkom dobre. Z pohľadu mojej bežeckej histórie doposiaľ najrýchlejšie.

Keď sa v pláne na október objavili ďalšie významné preteky, povedala som si hurá, nohy behajú, ešte to trošku vystupňovať a môžem zase bežať nejaký ten osobák. Naivne som si myslela, že forma tu bude donekonečna. Mojej mysli akosi uniklo, že je jeseň. Ale telu nie. Nechcem hádzať vinu na jeseň, ona za to nemôže. To ja som ignorovala signály, ktorými mi ročné obdobie dáva najavo, že je načase dať si pauzu. Že treba doplniť zásoby v podobe jedla, spánku, oddychu. (Takmer) všetci bežci majú október ako prechodné obdobie, kedy úsilie smeruje maximálne k nejakým voľným, slimačím klusom, ak vôbec. V živote športovca nezaujímavá fáza, no nutná. Treba nabrať sily pred zimnou prípravou.

Chvíľu mi trvalo, kým som si odpovedala na otázky, prečo som nevyspaná, hladná, unavená a prečo ma začínajú pobolievať achilovky. Neskoro, ale predsa aj Maťke došlo, že dva týždne voľna iba prospejú veci. Idem teda riešiť všetko ostatné, len nie beh. Úprimne dodávam, že aj na dni bez behania sa teším.

Padla otázka: na čo sa pripravuješ? 10.10.2008

Veľmi často sa ma toto ľudia pýtajú. Naposledy (zatiaľ) na 14. kilometri nedeľňajšieho tréningu, keď som vyklusávala po náročnom preteku. Zásoby značne odčerpané, bez šancí na rýchly a kvalitný tréning, zostalo na nedeľu len vliecť sa popri Hrone, obdivovať prírodu a vychutnávať slniečko. Práve v takejto krásnej chvíli padla od známeho spomínaná otázka a ja som dala odpoveď tak bežnú pre veľa bežcov: pripravujem sa, aby som bola pripravená.

Ono to je so mnou tak. Ešte nikdy sa mi nestalo aby som dodržala celý tréningový plán. Ani väčšinu z neho, ani polovicu. Záhadne sa menia okolnosti, pre ktoré sa mení a posúva moja príprava. Tí, čo ma poznajú, vedia že vždy a všade meškám. Beh nevynímajúc. A potom nastane situácia, že na preteky, ktoré sú začiatkom apríla, som ja pripravená koncom mája... Keď sa snažím zabehnúť dobre určité preteky, tá najlepšia forma sa častokrát dostaví až po nich. V tom lepšom prípade o týždeň, dva, prípadne neskôr. Na úplne iných pretekoch. Niekde inde a v inom čase bežím fantastické preteky a každý si myslí, že práve toto bol vrchol mojej sezóny.

Takáto meškajúca príprava je, pripúšťam, veľmi amatérsky prístup. Alibisticky dodávam, môžem si to dovoliť, športu sa nevenujem profesionálne. Snáď najpodstatnejšie, príprava JE. Nie vždy vypáli na tie správne preteky, ale vždy sa časom zúžitkuje. A ja si môžem s uspokojením povedať, že pripravovať sa má zmysel.

Doják Zakopane – Kasprowy Wierch (PL) 5.10.2008

Na úvod holé fakty. Podľa plánu, pretek sa bežal v sobotu 4.októbra 2008 so štartom o 10-tej hodine v Zakopanom na poľskej strane Tatier. Zaradený medzi behy do vrchu, dĺžka trate 9km, prevýšenie 1070 metrov, cieľ v nadmorskej výške 1987 m.n.m. Kľud, vám sa z tých čísel hlava krútiť nemôže, sedíte za compom.

Pre mňa pretek nečakaný, dozvedela som sa o ňom vo štvrtok. V piatok som zistila, že na prihlásenie je už neskoro. Osud dal – pozrela som štartovú listinu. Našla som sa na 4. strane. So zlým rokom narodenia a bez príslušného klubu, ale bola som tam! Dodnes neviem komu mám za to ďakovať. „Dvere“ na preteky otvorené, no nechoďte... Teraz už len zohnať niekoho, s kým by som tam šla. Deň pred košickým MMM – nájsť bežca, ktorý pôjde cez víkend inde ako do Košíc, sa ukázalo ako zložitá úloha. Ale posilnená vierou, že ak som na preteky prihlásená, je mi súdené bežať tam, nevzdala som sa a našla dobrú dušu v podobe blízkeho človeka, ktorý bol ochotný so mnou ísť. Blízkemu človeku venujem pár písmen ako vďaku za to, čo všetko v ten deň pre mňa urobil, keď v totálnom lejaku behal po Zakopanom a hľadal so mnou miesto štartu, čakal po pretekoch 4 hodiny na vyhlásenie výsledkov a celú cestu tam a späť odšoféroval. Hľadané miesto sme našli, odprezentovať som sa stihla, mohla som ísť obzerať súperky. Rozcvička prebehla znovu vo vode, hmle a vetre.

K preteku. Štart bol v daždi, teplotu som odhadovala na 5-7 °C. A to som asi prehnala s optimizmom. Po druhom kilometri na ceste sme vbehli na krásny, typický tatranský chodník. Pre mňa, zamilovanú do Tatier, nesmierne potešenie. Úžasný dojem z prírody začal rušiť fakt, že dážď premočil moje oblečenie a z rukávov mi začala kvapkať voda. Nevadí, asi v polovičke trate mi znovu srdce od radosti poskočilo, prestávalo pršať. Začínalo snežiť. Vôbec som sa nehanbila za svoju detinskú radosť, a keby som nemusela dychčať ako divá, aj by som sa usmievala... Vločky, ktoré som si postupne striasala z rukavíc, boli krásne. Moju úprimnú radosť opäť vystriedala menšia obava, prišli na rad kamene. Jednak vysoké, jednak zasnežené a teda šmykľavé. Ale len chvíľu, po čase už kamene nebolo vidieť, nahradila ich súvislá vrstva snehu. Chodník bol relatívne pevný, no občas noha ušla a prepadla sa pár desiatok centi do tej bielej masy.

Posledné dva kilometre do cieľa sme kráčali. Myslím, že všetci. Bojovala som hlavne sama so sebou. Pár bežcov som obehla, zopár (menej) obehlo mňa. Často sa v takýchto dojákoch píše „cieľ bol v nedohľadne“. Ja to napísať nemôžem. Aj keď snežilo, bolo vo výške vidieť obrysy niečoho, čo určite neboli hory, ale ľudský výtvor. Vrcholová stanica lanovky alebo aj niečo iné, to naozaj neviem, odpusťte, pri tom behu mi to bolo jedno. Ten „výtvor“ znamenal cieľ. Videla som ho, blížila som sa k nemu, bol kúsok odo mňa. Začala som rozpoznávať ľudí v cieli. Na moju otázku koľko ešte, mi jeden z organizátorov zakričal: asi 5 minút. Bolo ťažké uveriť...povedala som si o bože, a šliapala ďalej. Objavili sa pasáže, kde sa dalo pobehnúť, miestami sme šli pre zmenu štvornožky.

Človek behá okrem iného preto, lebo chce zvíťaziť. Mne sa to uplynulú sobotu podarilo. Tuším 50 metrov do cieľa, pozrela som sa pod seba (áno, pod seba, tak strmé to bolo), a uistila sa, že Iza Zatorska ma dnes nepredbehne. Je krásne vychutnať víťazstvo, prvý sneh, studený vzduch kdesi vnútri dýchacieho systému, ako aj rozhovor pre poľské médiá, keď som reportérom rozumela každé piate slovo :)

Záver. Pretek ťažký, fyzicky i psychicky náročný, no aj tak krásny. Pre mňa to hlavné, z behu sa viem tešiť a znovu mám chuť na ďalšie preteky.

Zrodila sa webstránka 1.10.2008

Tak je tu. Nová, čistá, voňavá, moja vlastná :-) Vznikla 26.septembra 2008. Veľmi som o nej snívala, takže logickým sledom udalostí sa stalo, že si ku mne našla cestu. Teším sa z nej ako víťaz po preteku. Zásluhu na tom má vynikajúci športovec a priateľ, ktorý ma takto nevýslovne prekvapil, potešil a webstránku venoval v deň mojich narodenín.

Aký je účel, je jasné, chcem byť bližšie svetu. Všetkým, ktorí sa tešia z môjho behania, držia palce, podporujú ma. Rovnako však bližšie tým, čo ma vidia ako posadnutú behom alebo tým, čo si myslia že na nohy nedám nič iné len tenisky :-)

S cieľom prispôsobiť sa dnešnej dobe, na stránke sme začali poctivo pracovať. Za tých pár dní sa veľa stihlo, a veľa nás ešte čaká. Vzhľadom k môjmu neutíchajúcemu nadšeniu, snáď sa bude stránka rýchlo zapĺňať a len pozitívne vyvíjať. Ak by sa od svojej správnej cesty odklonila, prosím dajte vedieť, nech je v cieli vždy dôvod na radosť.

Autorovi webstránky: Roman, ďakujem.

Tina

Díly Zetor, TZ4K, DESTA

Penzion Boháček

Anglicko-česká čítanka